“Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.” Mark Twain
Stalo sa vám, že ste niekedy ľutovali to, čo ste povedali? Hovorili ste si „na čo som to vôbec povedal/a“? Mnoho ľudí najprv hovorí a potom myslí. Malo by to byť naopak a potom by sa mohlo predísť rôznym trápeniam. Slová tvoria. Slovami môžeme niekomu pomôcť, ale aj ublížiť. O slovách som už niekedy niečo písala, ale je to stále aktuálna téma. Slová a komunikácia sú na našom dennom poriadku. Počas tejto chvíľky zamyslenia by som znova chcela dať do povedomia, ako naše slová vypovedajú o nás a našej sebaláske.
Často si totiž vlastnými slovami ubližujeme. Ľudia o sebe často nehovoria pekne. Niekedy, keď im niečo nevyjde, povedia „bože ja som hlupák, mal som to spraviť inak“. Alebo ak žena v domácnosti niečo napríklad rozbije, povie „ja krava“. Takto ľudia používajú slová proti sebe. Koľko krát si takto nadávate? Koľko krát to robíte v spoločnosti? Takto ľudia ponižujú nevedome samých seba. Počula som už aj také, kedy žena použila proti sebe rôzne nadávky, aby ospravedlnila svoje konanie. Bola to automatická reakcia, čiže si vôbec neuvedomila, čo hovorí, ale aj tak to povedala. Bolo to také chrlenie slov bez premýšľania. Nie je to správne, ľudia si takto ubližujú a sú nevedomí, vôbec totiž nevedia, čo hovoria, len hovoria. Ak si to uvedomia, dokážu to aj obmedziť a vzdať sa toho, na základe čoho sa posilní aj ich sebaláska. Áno, je to o sebaláske a o skutočnom uvedomovaní si toho, čo naozaj hovoríme. Je potrebné sa len počuť, všimnúť si a uvedomiť si, ako sa vyjadrujeme. A samozrejme chcieť to zmeniť.
Skúste sa nad tým zamyslieť.
