V knihe Františka Dancáka – Kristove podobenstvá som našla jeden príbeh, ktorý stojí na zamyslenie. U nás práve prší a tá voda v príbehu mi len pripomína správne načasovanie. Mám teraz obdobie, kedy sa zaoberám viac niečím iným a i keď to vyzerá tak, že mi to nič nedáva v duchovnom smere, pretože mi to berie kopu času, predsa mi to dáva mnoho. A práve teno príbeh mi to pripomenul. I keď môže niečo na povrchu vyzerať zbytočne a síce tak, že nám to nič nedáva, v hĺbke to môže byť úplne inak, my to nemusíme vidieť, no predsa to tam je.
Kdesi sa stalo, že vnúčatá sa posmievali z babičky, že prečo chodí do kostola, keď si z Božieho slova nič nezapamätá. Babička dala vnukovi do rúk sito a povedala:
“Napusť do neho vodu!”
“Ale babička, veď voda sa v site neudrží.”
“Len to urob!”
Keď vnuk doniesol sito, povedala: “Pozri sa! Voda síce vytiekla, ale sito ostalo mokré. Tak vidíš, že do chrámu nechodím nadarmo.”
Ďalšie články z knihy Kristove podobenstvá:
Blahoslávení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho
