Dospela som ku spísaniu veľmi dôležitých a pre mňa významných myšlienok z knihy Výstup na horu Karmel, ktoré mi pomohli uvedomiť si niekoľko vecí ohľadne toho, o čom sme si s Ivkou písali v komentároch k tomuto článku. Išlo o produkty mysle a čistého Bytia. Jedna pasáž z uvedenej knihy mi pomohla pochopiť hlbšie niektoré súvislosti a práve z tejto kapitoly prinášam dôležité a cenné myšlienky, ktoré možno ozrejmia niečo aj vám. Knihu som si vzala do ruky pre pokračovanie v čítaní (po asi mesiaci?) a zrazu sa mi naskytli odpovede na otázky, ktoré som chcela položiť Ivke. Niektoré sa mi aj podarilo položiť, ale odpovede som dostala skôr, než som si stihla prečítať tie od Ivky, pretože práve kapitola, ktorou som pokračovala, pojednávala o veciach, v ktorých som nemala úplne jasno. Posúvam teraz aj vám môj malý blesk z jasného neba.
Sv. Ján od Kríža píše o viere ako o temnom habite duše. Nazýva sa tak preto, že vedie k viere v pravdy zjavené samotným Bohom, a tie sú nadovšetko prirodzené svetlo a presahujú všetok ľudský rozum. (Tu si ešte ujasnime, že prirodzené svetlo má človek).
…To, čo je viac, odníme to, čo je menej…
Tak, ako slnečné svetlo zatláča akékoľvek iné svetlá tak, že sa už nezdajú svetlami, keď ono svieti, tak aj svetlo viery potlačí a prekoná svetlo rozumu, ktoré sa vzťahuje iba na prirodzené poznanie.
Duša je v prítomnosti viery zbavená svojho prirodzeného svetla a je slepá. Ak sa má nechať dobre viesť vierou, musí ostať potme nielen v časti zmyslovej a nižšej, ale má byť oslepená a zatemnená aj do časti, ktorá má vzťah k Bohu a k veciam duchovným, a to je časť rozumová a vyššia. Aby totiž duša dospela k nadprirodzenému pretvoreniu, je jasné, že sa má zatemniť a preniesť sa cez všetko, čo obsahuje jej prirodzenosť, pretože tá je zmyslová a rozumová. Ak je niečo nadprirodzené, znamená to, že to prevyšuje všetko prirodzené a ono prirodzené ostáva pod ním. Nakoľko je toto pretvorenie a zjednotenie niečím, čo nemôže spadať pod zmysel a ľudskú schopnosť, má sa duša dokonale a dobrovoľne vyprázdniť od všetkého.
I keby mala duša sebeviac nadprirodzenosti, stále musí ostávať ako obnažená od nich a potme ako slepá, opierať sa o vieru, vziať si ju za vodkyňu, svetlo a neopierať sa o nič z toho, čomu rozumie, čo zakúša a čo si predstavuje. Pretože to všetko je tmou, ktorá ju zavedie na scestie a viera je nad všetkým rozumovaním, okúšaním, počutím a predstavovaním si. A ak sa duša v tomto neoslepí a neostane potme, nedospeje k tomu, čo je viac.
Duša, ktorá sa opiera o nejaké svoje vedenie alebo okúšanie či poznanie Boha, ktoré nech je i sebeväčšie, predsa je veľmi malé a nepodobné tomu, čo je Boh, aby mohla ísť touto cestou, ľahko zablúdi alebo sa zdrží, pretože nechce ostať úplne slepá vo viere, ktorá je jej pravou vodkyňou.
Preto aj Izaiáš (64, 4) a sv. Pavol (1 Kor 2, 9) hovoria: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Aby teda duša dospela k dokonalému zjednoteniu, má byť potme od všetkého, čo sa môže vnímať sluchom, čo sa môže predstaviť fantáziou a chápať srdcom.
Veľmi si teda prekáža duša, ktorá chce dospieť do tohto vznešeného stavu zjednotenia s Bohom, ak sa drží svojho chápania alebo počutia, cítenia, predstavovania si, svojej vôle, vlastného diela a nedokáže sa od toho všetkého odpútať. Pretože to, k čomu kráča, je nad tým všetkým, nech by to bolo aj to najväčšie, čo sa môže vedieť, a tak musí duša cez to všetko prejsť k nevedeniu.
…Tým, že duša nemá nič, má všetko…
Duša uvidí svetlo pri tomto putovaní vtedy, keď sa vo svojich mohutnostiach oslepí, podľa toho, čo hovorí Spasiteľ v evanjeliu: Súdiť som prišiel na tento svet, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, oslepli (Ján 9, 39). Má sa to chápať o tomto duchovnom putovaní: totiž duša, ktorá ostane potme a oslepí sa vo všetkých svojich vlastnostiach a prirodzených svetlách, uvidí nadprirodzene, a tá, ktorá by sa chcela opierať o nejaké svoje svetlo, tým viac oslepne a zdrží sa pri putovaní ku zjednoteniu.
Sv. Ján od Kríža
Dovolím si nie úplne súhlasiť s textom. Podľa mňa nie viera je cestou duše, ale Boh ako podstata stvorenia. Lebo duša je časťou a súčasťou Božou a Boh sám je Láskou. Preto duša nepotrebuje vieru na to, aby išla v Božom svetle…vo svetle lásky. Viera je pojem…láska je síce tiež pojem
…ale je i tým, čo cítime vo svojich srdciach. Viera môže byť rôzna a zameraná na rôzne veci…láska však nedovolí odkloniť sa od Stvorenia a podstaty Božej. 
Isia,
Ak sa to tak vezme, viera aj láska sú iba pojmy. Ide o to, čo cítime v srdci. Pretože ak tú lásku v srdci cítime, potom veríme, nie? Podľa mňa láska a viera chodia ruka v ruke.
v podstate s tebou súhlasím, len ja tú vieru vnímam ako vieru v Boha, teda v lásku, v niečo vyššie než rozum, ako opieranie sa o vyššie vedenie, o Boha. Neberiem to ako vieru samotnú, to by bolo prázdne, pretože ako píšeš, je to iba pojem. To, či duša nepotrebuje vieru, posúdiť neviem, ja ju mám a môžem len povedať, že pokým som určité veci neprecítila a neprežila, bola moja viera prázdna, pretože som verila iba tak, ale teraz verím odôvodnene
Ninka…podľa mňa pri láske netreba veriť. Stačí ju cítiť. Je mnoho ľudí na svete, ktorí neveria v Boha a predsa žijú láskou a rozdávajú ju všade navôkol. Pri viere v niečo vytvárame podmienku, že to “niečo” musí byť aby sme v to verili. Pri láske podmienka nie je…lebo síce môžem milovať niečo či niekoho ale môžem milovať len pocit toho milovania, takže nemusíme na nič ukazovať, nič podmieňovať.
Isia,
čo ti na to napísať? Je lepšie cítiť, ako veriť v cítenie. Je lepšie milovať, ako len veriť, že láska existuje. Keď človek tieto veci zažije, tak už vie, že existujú. Nemusí veriť, lebo vie a žije tým. Ale kým nevie, môže len veriť, že to je. Nie je to tak? Či sa mi snažíš naznačiť niečo iné ?
Ninka,
nesnažím sa naznačiť nič. Máš plnú pravdu. Myslím si však, že ty až moc dobre vieš čo je to láska, čo je to milovať, preciťuješ a žiješ. Lebo ty tou láskou i sama si.
Nechcem pôsobiť nejako nepríjemne. Len som vyjadrila ako to cítim ja rovnako, ako si to vyjadrila ty a ja to plne rešpektujem
.
Áno, ja s tebou súhlasím a za tvoj názor som veľmi vďačná. Vôbec nepôsobíš nepríjemne, len som mala pocit, akoby mi niečo unikalo…preto som sa pre istotu spýtala
Vlastne stále mám pocit, akoby som niečomu, čo si napísala nerozumela.
“Pri viere v niečo vytvárame podmienku, že to “niečo” musí byť aby sme v to verili.” Ja verím v Boha a verila som aj dávnejšie, ale teraz je to iné, lebo som ho povedzme zažila – láskou. Teraz nemám jasno v tom, či je moja viera v neho podmienená, pretože verím, že je, lebo viem, že je
Nie je to už ani viera, skôr vedenie. A tu je niečo, v čom nemám jasno, len to neviem celkom dobre pomenovať. Možno je to už slovíčkarenie a ide iba o slová, ktoré mi dávajú pocit nepochopenia, lebo viera a vedenie sú dve rozdielne veci. Viem, že Boh je, cítim ho, si tu ty, som tu ja…a napriek tomu, že viem, že on je, v neho verím. Tu nemám jasno.
Verím preto, lebo viem, že je. Verila som síce aj keď som nevedela, lebo som isté veci nezažila, ale asi to nie je to isté, keď sa v mojom ponímaní jeho niečo zmenilo. Vieš, dlhú dobu som verila preto, lebo som k tomu bola vychovaná a bolo dobré veriť, že je tu niečo vyššie. Lenže teraz viem, že tu je, na základe skúsenosti. Je to teda podmienené? A ak áno, to je zlé?
“Lebo ty tou láskou i sama si.”
a teraz .. keď je ninka láska sama … ( beriem to tak, že každý s nás láskou prosto iba je )
viera v seba a svoje schopnosti, skúsenosti, presvedčenia, názory, cítenia .. je tiež iba podmienkou?
Ninka…ja som skôr reagovala na článok. Čo sa viery týka…aj ja verím
. Ja si nemyslím, že viera je zlá…skôr naopak, pomáha nám. Mne sa len nepáčila veta, že viera je cestou duše, ktorú uviedol autor, lebo myslím, že ňou je Zdroj – Boh, časť nás. To je všetko. 
Isia,
Viem, že si reagovala na článok, len vo mne v súvislosti s tou vierou niečo zarezonovalo, tak som sa vydala po tej stope 
Ako som písala, ja tú vieru od autora vnímam ako vieru v Boha, lebo podľa mňa je on naša cesta (čiže s tebou úplne súhlasím), len tá podmienenosť o ktorej si písala mi nedala pokoj a chcela som to riešiť. Lebo si práve nie som istá, či podmieňujem.
ďakujem pekne za odpoveď
Vsadila si mi chrobáka do hlavy a nedá mi to teraz pokoj. Keď verím preto, lebo viem, je to podmienka? Smiem poprosiť tvoj názor na túto moju malú dilemu?
ako?
Ninka,
ja si myslím, že je úplne jedno či je to podmienka alebo nie je. Veď aj keď mám rada svoju prácu, niekto by mohol povedať, že ju mám rada preto, lebo napĺňa moje ego. Možno by mal pravdu, možno nie…ale faktom ostáva, že tú prácu kvôli tomuto neprestanem mať rada
. No nie? 
Viera je dôležitá tak ako iné veci, ktoré nám v živote pomáhajú. Podmieňovala by si podľa mňa vtedy, ak by si povedala – verím v Boha a ak ty veríš v Univerzum tak sa pletieš. To ty nerobíš…tak či mňa alebo niekoho iného je úplne nič do tvojej viery
. Môžem ju len s tebou zdieľať alebo ísť svojou cestou.
Takže asi tak.
Podmienka – nepodmienka, hlavne, že nás to teší a nikomu tým neubližujeme a neodsudzujeme ho 
. …si myslím… 
Isia,
To ja ďakujem Ninka
.
Dievčence, ste úžasné
, a môžete mi prosím objasniť z pohľadu vás, 
, čo je slovo viera ? …. odkiaľ je ? 
… Ďakujem 
…
Dusadusa,
a nechcela by si nám najskôr ukázať svoj názor na vieru? My ten svoj názor podľa mňa prezentujeme neustále v týchto komentároch.
hm
… no ja ” neukazujem ” žiadne názory , už som z ” tohto obdobia” vyrástla 
))) … pekný večer Isia 
Tak to je výborné
…gratulujem…zase je o jedného človeka bez názoru medzi nami viac… 
. Dobrú noc 
.