Kajúcnik a spravodlivý, ktorý z nich bojuje viac? Je snáď človek, ktorý nikdy nezhrešil, horší než kajúcnik?
Výrok rabbiho Jochanana: „Všetci proroci hovorili iba (o odmene) pre kajúcnikov, ale odmenu spravodlivých ľudské oko (pre jej veľkosť) nevidelo,“ je v rozpore s výrokom rabbiho Avahu: „Na mieste, kde stoja kajúcnici, ani celkom spravodliví neobstoja“, ako je písané (Iz 57:19): „Pokoj, pokoj ďalekým i blízkym.“ Vzdialenému, ktorý sa priblížil. Alebo má veta proroka iný význam? Nemá vždy vzdialený od hriechu prednosť pred tým, kto bol kedysi k hriechu blízky?
Je zarážajúce čo i len uvažovať o tom, že by snáď postavenie kajúcnika mohlo byť významnejšie než spravodlivého, ktorý nikdy nezhrešil. Z tohto pohľadu by úroveň kráľa Dávida, ktorý sa napravil, bola vyššia, než Mojžiša, ktorý nikdy nezhrešil. Tí, ktorí tvrdia, že kajúcnik stojí na vyššej úrovni než človek stále spravodlivý, vychádzajú z toho, že návrat k Bohu vyžaduje námahu súvisiacu s opustením hriechu, že vracať sa k Bohu z diaľky je náročnejšie než nikdy nehrešiť, že spravodlivý nemusí toľko bojovať so svojim zlým sklonom ako napravený hriešnik. Preto hovorí prorok Izaiáš: „Pokoj, pokoj ďalekým i blízkym.“
Na druhej strane tí, ktorí tvrdia, že vždy spravodliví sú na vyššej úrovni než napravení hriešnici, vychádzajú zo skutočnosti, že hriešnik, aj keď napravený, má stále určitý vzťah k hriechu, ktorého sa nemôže zbaviť.
Ďalej je treba spor rabínov chápať takto: ten, kto sa viac prikláňa k telesnosti, je obecne na nižšej úrovni a rabbi Avahu, ktorý vyzdvihoval úroveň kajúcnikov, sa domnieval, že napravený hriešnik sa musel hriechu aktívne zriecť, čím sa od neho oddelil viac ako spravodlivý, ktorý nikdy nezhrešil. Od hriechu sa totiž nie je možné oddeliť výraznejšie než aktívnym odmietnutím. Návrat k Bohu bol stvorený skôr, než vlastný svet, preto ho presahuje. Tým je kajúcnik, ktorý sa k Bohu navrátil, Bohu obzvlášť blízky a preto je písané „Pokoj, pokoj blízkemu i vzdialenému.“
A to, že by mal byť kajúcnik k Bohu bližšie naznačuje aj písmeno He: „Tento svet bol stvorený písmenom He, ktoré má dole bránku, ktorou môže každý odísť, a hore má okienko na dôkaz, že tým, ktorí sa chcú vrátiť, je pomáhané.“
Rovnako tak majú ale pravdu aj tí, ktorí tvrdia, že stále spravodliví stoja na vyššej úrovni než kajúcnici, pretože nikdy neprepadli nízkosti telesnosti a hriechu. Dá sa teda povedať, že existujú dva pohľady.
Z hľadiska tela spravodlivý nikdy nezhrešil, nemá na hriech väzbu a stojí vyššie než kajúcnik.
Z hľadiska duše stojí vyššie kajúcnik, pretože sa dokázal aktívne oddeliť a vymaniť z nadvlády telesnosti.
Z knihy Stezka návratu, kapitola štvrtá: O kajícnících a spravedlivých
Obrázok: William Etty
…podľa mňa sme si všetci pred Bohom rovní…nikto nie je viac, ani menej…
To určite áno, všetci sme si rovní, ale tu ide skôr o vyjadrenie niečoho hlbšieho. Ak si napríklad vezmeme kráľa Dávida, bol vo svojej podstate spravodlivý. Ale v záujme poučenia ďalších generácií tiež zhrešil (keby nezhreší on, dostane sa nám poučenia od iných). Ale. Ak sa na to všetko pozrieme z hľadiska nápravy, ak človek zhreší náhodne, nie je možné, aby jedna náhoda prevážila podstatu veci. Existuje však mnoho spravodlivých, ktorí sú spravodliví náhodne a v ich prípade môže náhodný hriech prevážiť rovnako náhodnú spravodlivosť.
Kráľ Dávid teda podľa toho, ako píše Maharal, len uviedol do praxe dávno stvorenú možnosť nápravy. A prečo je dobré, že to bol práve on? Pretože by nebolo veľmi šťastné, keby tak dôležitý proces zahájili skutoční hriešnici, ktorých náprava je neistá, pretože potom by celý začiatok návratu k Bohu závisel na náhode. Návrat k Bohu bol teda zahájený tými, ktorí majú k nemu výrazné predispozície. A prečo zhrešili? Preto, aby sa dalo povedať tomu, ktorý zhrešil “choď a pouč sa od toho, ktorý sa napravil”.
Podľa mňa môže byť teda kajúcnik rovnako spravodlivý vo svojej podstate ako ten celkom spravodlivý. A preto sú dôležití obaja. Akurát ten, ktorý zhrešil sa musí vzdať svojho hriechu (teda kajať sa), ale je rovnako s radosťou prijímaný ako spravodlivý. Iba tie dva filozofické pohľady rozdeľujú, kto je dôležitejší. Podľa jedného je to kajúcnik, podľa druhého spravodlivý. Ale nad týmito dvoma pohľadmi stojí jeden, ktorý nedelí a teda sú rovnakí obaja, len niekto musel začať proces návratu
A ešte k tým skutočným hriešnikom. Je napísané, že Boh odpúšťa len náhodným hriešnikom, pretože ten, kto zhrešil trikrát, nehreší náhodou. Preto museli tento proces zahájiť spravodliví (ako kráľ Dávid), pretože oni majú tendenciu napraviť sa, pritom pri skutočných hriešnikoch nie je isté, že sa napravia. A takto si hriešnik berie príklad z ľudí, ktorí sa napravili a tiež sa teda napraví. Ale keby si bral príklad z ľudí, ktorí sa nenapravili, nenapraví sa ani on.
Prepáč za ten dlhý komentár, ale už samo o sebe tým, že o tomto píšem nad tým aj ja rozmýšľam a veľmi ma to všetko zaujíma
Krásny dník Isia 
Ninka,
no práve, ako si napísala aj ty – “Ale nad týmito dvoma pohľadmi stojí jeden, ktorý nedelí a teda sú rovnakí obaja”. Ono je to naozaj asi skôr kvôli tomu ľudskému morálnemu uvedomeniu.
Isia,
určite hej, je to dobré aj z toho pohľadu, že máme niečo ako dobrý vzor. Ak sa to podarilo iným, prečo by nám nie?