Múdrosť vekov sa k nám dostáva aj prostredníctvom knižiek. Medzi takéto knihy počítam aj knihu Anselma Grüna O mlčení, ktorá ma posunula (vďaka aplikovaniu niektorých vecí do života) ďalej vo vnútornej bdelosti. Túto knižku 
považujem za veľmi cennú, pretože sama na sebe vidím zmeny, ku ktorým mi pomohli práve múdrosti z nej. Mňa takéto čítanie väčšinou motivuje k sebazdokonaľovaniu.
Čo sa týka udržania jazyka na uzde, ak predchádzajúci deň urobím niečo nesprávne alebo poviem niečo, čo som nemusela, vždy si spomeniem na to, že aj zajtra je deň a môžem sa zlepšovať v tom, v čom som deň predtým pochybila. Často si ráno pomyslím: Nový deň – nová možnosť. Keďže mlčanie nás tiež posúva na duchovnej ceste, vo vnútornej bdelosti, ponúkam aj vám možnosť nahliadnuť pod rúšku toho, čo všetko nám môže mlčanie dať (resp. od čoho všetkého nás môže uchrániť).
Hneď na začiatku knižky Anselm Grün vysvetľuje, že mlčanie slúži ako prostriedok v boji o čistotu srdca, o poctivosť. Slúži tiež k tomu, aby sme sa vyhli mnohým „hriechom“, ktorých sa denne dopúšťame jazykom. V knižke sú opísané 4 nebezpečenstvá hovorenia:
Prvým je zvedavosť
Jeden z Otcov hovorieval: „Mních by nemal chcieť vedieť, či je ten alebo onen taký alebo makový; také pátrania nielen zdržujú od modlitby, ale vedú k na ctiutrhaniu a klebetám; preto je najlepšie úplne mlčať.“
Zvedavosť vedie k roztržitosti a taký človek sa stará o všetko možné, je bez obsahu a povrchný. Pokiaľ si niekto nedokáže nič udržať pre seba, ale musí všetko vypovedať, ako dobré, tak i zlé, máme potom dojem, že ten človek nemá žiadnu hĺbku. Nepozná tajomstvo a nemôže s ním ani žiť. Preto do tajomstva nemôže ani hlbšie preniknúť, pretože ho zničí tým, že o ňom chce hneď hovoriť.
Veľmi dobre vystihuje vyššie napísané nasledujúci príbeh, ktorý som trošku skrátila:
Bratia (mnísi) chceli navštíviť otca Antonína a cestovali za ním loďou. Na palube stretli istého starca, ktorý sa chcel dostať tiež tam, kam oni, ale bratia ho nepoznali. Na lodi sa bavili o výrokoch, Písme, svojej práci, starec však mlčal. Keď pristáli, ukázalo sa, že aj on je na ceste k otcovi Antonínovi. Keď dorazili na miesto, otec Antonín im povedal: „V tomto starcovi ste mali dobrého sprievodcu.“ A starcovi povedal: „Výborných ľudí máš u seba.“
Starec odvetil: „No dobrí sú, ale ich dvorec nemá žiadne vráta a kadekto môže vojsť do stajne a odviazať osla.“ To povedal preto, že vyzvonili všetko, čo im na jazyk prišlo.
Druhým nebezpečenstvom hovorenia je posudzovanie druhých
Ak pozorujeme, o čom hovoríme, všimneme si, že väčšinou o druhých. Dávajú nám neustále látku k rozprávaniu. I keď chceme hovoriť o iných pozitívne, pristihneme sa pri tom, ako posudzujeme, klasifikujeme alebo sa s nimi porovnávame. Často býva hovorenie o druhých hovorením o sebe, ale tým, že hovoríme o druhých, nie sme si vedomí toho, že hovoríme o samých sebe a svojich problémoch. Tak to väčšinou nevedie k lepšiemu sebapoznaniu, ale k obrane pred sebapoznaním. Držíme si vlastnú skutočnosť ďalej od tela tým, že hovoríme o druhých. Samých seba prezrádzame. Naše hovorenie ukazuje, ako to s nami vyzerá, ako myslíme, s čím sa zaoberáme, s čím sa nevieme vyrovnať. Naša reč prezrádza druhým naše želania, emócie, plány, komplexy.
Tretím nebezpečenstvom je túžba po sláve
Kto veľa hovorí, stavia do stredu samého seba. Stále hovorí o sebe, stavia sa do dobrého svetla, aby si ho všetci všimli. Kto rozpráva, ten chce, aby sa mu venovala pozornosť. Bez toho, aby si všimol, obracia takýto človek slová tak, aby mu pomohli vzbudiť uznanie. Hovorenie tak slúži k uspokojeniu túžby po sláve.
Posledným (štvrtým) nebezpečenstvom je podľa Anselma zanedbávanie vnútornej bdelosti.
Pri hovorení strácame bdelosť voči sebe, pretože stále zo seba a svojho stredu vychádzame.
Otec Diadochos to vyjadril takto: „Tak ako stále otvárané dvere v lázni rýchlo vyvrhajú teplo, ktoré je vo vnútri, tak ten, kto veľa hovorí, i keby to, čo hovorí, bolo dobré, necháva uniknúť svoju spomienku dverami hlasu.“
Jeden holandský kňaz to popísal slovami: „S úbytkom mlčania sa začal vyvíjať pocit akéhosi vnútorného pošpinenia…Uvedomujem si, že slovami vnikajú do môjho života dvojznačné pocity. Javí sa mi takmer nemožné hovoriť a pritom nehrešiť. ..Necítil som sa len unavený a ochablý, ale cítil som sa tak, ako keby som sa bol dotkol niečoho, čoho som sa nemal dotknúť; akoby som niečo znetvoril už tým, že som o tom hovoril…“
Starší nás chcú týmto upozorniť na to, ako ľahko sa do našich rečí vkráda zlo. Nemá nás to však deptať. Treba trošku humoru k tomu, aby sa človek pri hovorení pristihoval, že je hriešnik, avšak aj humoru zakotveného v istote, že sme Bohom akceptovaní a milovaní.
