Môžem byť skutočne múdrou bez toho, aby som viedla dobrý život a tou múdrosťou by ma neobdaril sám Boh? Na čo by mi boli vedomosti, kým pri mne nie je Boh, ktorý by ma viedol správnou cestou za ním? Čo by som z tých vedomostí mala, ak ich pravdivosť nepreciťujem a necítim sa byť vo svojom srdci naplnená? Naplnenosť je oveľa cennejšia ako hociaká vedomosť. Ale práve vďaka naplneniu prichádza k nám aj to ostatné. V poslednom mesiaci zisťujem, že pokora je najdôležitejšia vlastnosť na tejto ceste. Chápem to, cítim to. Toto sa učím posledné týždne, život sám mi to privádza do cesty a ja viem, že sa musím pokoriť, aby som mohla postúpiť ďalej. Uvedomujem si svoju pýchu. Niekedy je však už neskoro a zdá sa, že je oveľa ľahšie pokoriť sa pred Bohom ako ľuďmi. Každý deň mi však prináša novú možnosť nápravy. Vďaka Bohu. V tomto článku je obsiahnuté všetko to, na čo som prišla aj vo svojom srdci. Vďaka tomuto všetkému rozumiem čiastočne výroku “Mnohí prví budú poslední a poslední prví.” (Mk 10:31) Pretože pokorený človek sa zdá byť sám sebe posledným, uvedomuje si svoju maličkosť, a práve vtedy… 
Každý člověk přirozeně touží po vědomostech; ale co přispěje učenost bez Boží bázně? Dojista je lepší pokorný venkovan, který slouží Bohu, než pyšný vědec, který zkoumá pohyby nebeských těles, ale nedbá o svou spásu.
Kdo dobře zná sám sebe, málo se cení a nelibuje si v lidské chvále. Kdybych znal všechny věci na světě, ale nebyl bych v Boží milosti, co by mi to prospělo před Bohem, který mě bude soudit podle skutků?
2. Mírni se v přílišném bažení po vědomostech, protože z nich pochází mnohé rozptylování a zklamání. Učení lidé se rádi stavějí na odiv a chtějí slout moudrými. Je mnoho věcí, jejichž znalost prospívá duši málo nebo nic. A velmi pošetilý je ten, kdo se zabývá jinými věcmi než těmi, které prospívají jeho spáse.
Duši nenasycuje množství slov, ale ducha občerstvuje dobrý život, a čisté svědomí je základem veliké důvěry v Boha.
3. Čím větší a lepší máš vědomosti, tím přísněji pak budeš souzen, když nebudeš i svatěji žít. Nevynášej se tedy žádným uměním nebo věděním, ale spíše měj bázeň z toho, co ti bylo dáno znát.
Když se ti zdá, že mnoho víš a mnohému dostatečně rozumíš, uvědomuj si, že je mnohem více toho, co nevíš. Nebuď domýšlivý, spíš se přiznávej ke své nevědomosti. Proč by ses měl nad kýmkoli vyvyšovat, když jsou někteří ještě učenější a věd znalejší?
Chceš-li něco s prospěchem vědět a naučit se, hleď být raději neznám a považován za nic.
4. Nejvyšší a nejprospěšnější učenosti je pravdivé poznání sebe sama a pohrdáni sebou. Za nic se nepokládat, ale zato o jiných smýšlet vždycky dobře a s úctou, to je veliká moudrost a dokonalost.
Ani kdybys viděl někoho zjevně hřešit nebo se dopouštět těžkých přestupků, nepovažuj sám sebe za lepšího; vždyť nevíš, jak dlouho sám vytrváš v dobrém. Všichni jsme křehcí; ale nikoho nepokládej za křehčího, než jsi sám.
/Tomáš Kempenský – Nasledování Krista/
Trošku inak:
dobrý den Nina…
pokora a pohrdání jsou rozdílná označení
*4. Nejvyšší a nejprospěšnější učenosti je pravdivé poznání sebe sama a pohrdáni sebou. *
dle mého Nina
nejvyšší a nejprospěšnější učenosti je pravdivé poznání sebe sama a soucit(pokora sebe sama).
Neb člověk přehlíží a pohrdá tím, co je mu neznámé a nepochopitelné.
Špatné v nás samých i v našem okolí, tedy nelze zničiti nenávistí, pyšným přehlížením či pohrdáním, ale pouze z duchovní roviny v sebepoznání asimilovat soucitným jednáním.
přeji nejen Vám Nina pohodou prostoupený den…
dobrý deň nitram,
“Špatné v nás samých i v našem okolí, tedy nelze zničiti nenávistí, pyšným přehlížením či pohrdáním” to je predsa samozrejmé
“nejyšší a nejprospěšnější učenosti je pravdivé poznání sebe sama a soucit”
Podľa mňa je to zas sebapoznanie, pokora a súcit
Ďakujem za Váš názor nitram a želám krásny deň.
* Podľa mňa je to zas sebapoznanie, pokora a súcit*
ano souhlasím Nina…
a snad si nyní též lépe uvědomíte…
*Toto sa učím posledné týždne, život sám mi to privádza do cesty a ja viem, že sa musím pokoriť, aby som mohla postúpiť ďalej. *
*Niekedy je však už neskoro a zdá sa, že je oveľa ľahšie pokoriť sa pred Bohom ako ľuďmi.*
pokora jest ctností srdce pokorného…
pokoření jest vlastností ega pyšného…(je jedno, zda v nevědomí sebe samých necháváme sebe pokořiti, či pokořujeme druhé )
na Váš rozhovor s moonicou, bych reagoval následovně…
*Lenže život sú aj ľudia a úctu je potrebné prejaviť aj voči nim, nielen voči samotnému životu, ale všetkému živému. *
kdyby se přede mnou objevil pyšný člověk, nedám se od něho pokořiti, či sám sebe nebudu pokořovati… úctu bude mýti pouze v mém soucitu, s ním samým, s jeho vlastním nevědomím…
to máte, jako když střetnu nemocného, jsem schopen mu projeviti úctu v soucitu nikoli v lítosti nad ním…
nevím zda toto plně chápete,
ale je to tak…
například i z příspěvku, který psala moonica vím, že ona ví…
” koriť v zmysle prejavenia nadšenia a úcty ”
koriť – poklonit – projevit úctu – jako když říkáme dobrý den a mírně se ukloníme…
tak asi tak…
A keby šlo o Vášho zamestnávateľa? Nemôžete povedať svoj názor, pretože je to hneď odvrávanie na základe ktorého môžete o prácu prísť. Čo v takomto prípade? A musí znamenať neprejavenie úcty v každom prípade pýchu? Pred Bohom sa pokoriť viem, aj pred ľuďmi, ktorých ľúbim, pretože je to z lásky, ale pred zamestnávateľom to nedokážem. Iba kvôli tomuto jedinému mi vychádza, že som pyšná a priznám sa, že v tom nemám absolútne jasno. Pretože mi to už ako pýcha ani nepríde, keďže milujem. Neviem, kde je chyba.
Nino… i tímto jsem již prošel a byl jsem takříkajíc “odejit”…
pracovat pro zaměstnavatele, byť mne platil královsky, však sám postrádal umění naslouchati, pracovat nemíním…
je to o charakteru, nemíním poklonkovati a hřbet křiviti, vždy říkám v pokoře a upřímnosti srdce vlastní názor…
není-li schopna druhá strana takovýto názor přijmouti a cítí-li se v ohrožení(to ego se cítí v ohrožení), vymlouvati jí to též nehodlám…
odejdu se vzpřímenou hlavou v míru a pokoji… ani zášť vůči jednání osoby zaměstnavatele necítím… pouze mám s ním soucit… protože vím, že v budoucnu si bude nucen prožít obdobné… ne, že by mu někdo dal výpověď, ale energie jím vyzářené dojdou vyrovnání, třeba ve formě ztráty zakázky či arogantního neplatiče…
tak asi tak Nino, pro vysvětlení…
Presne o toto ide nitram, vidím, že je to v tejto dobe bežné, čo sa zamestnávateľa týka, len ja si momentálne nemôžem vyberať… Ďakujem pekne za Váš názor aj za skúsenosti zo života. Netuším síce, ako sa ešte zariadim, ale snáď to už nejako bude a spoznám, čo spoznať mám. Čo sa tej úcty týka, prepáčte mi, ale na stránke to rozoberať hlbšie nechcem.
Ešte raz veľké ďakujem nitram a želám pohodový večer.
PS:
*A musí znamenať neprejavenie úcty v každom prípade pýchu?*
neprojevení úcty – jest přehlížením, pohrdáním, arogancí a jsou průvodními jevy pýchy
možná by bylo dobré Nino,
kdyby jste zmínila co považujete za neprojevení úcty…
dobrý podvečer Nina…
*ale snáď to už nejako bude a spoznám, čo spoznať mám*
ano to zajisté, osobní zkušenost je obohacující…
přeji nechť se daří…
nejen Vám…
vnímame pokoru jednotne
Presne ste doplnili, čo bolo len stručne naznačené
ĎAKUJEM Vám :
mne v mnohom pomohol a pomáha tento výrok od Antoine de Saint-Exupéry :
Pokora srdca nežiada, aby si sa pokoroval, ale aby si sa otvoril. Práve ona je kľúčom k zmene. Až potom môžeš dávať a prijímať.
otváranie srdca umožňuje precítiť pokoru tak, že život nepokoríme v zmysle dobitia napr. vrcholu hory, životu sa môžeme koriť v zmysle prejavenia nadšenia a úcty, že je taký úžasný 
moonica,
a čo ak nás pokorí práve to otvorenie sa?
Neviem síce, kto by chcel pokorovať horu, zdá sa mi to dosť zbytočné, ale s druhou vetou súhlasím. Lenže život sú aj ľudia a úctu je potrebné prejaviť aj voči nim, nielen voči samotnému životu, ale všetkému živému. Za výrok ďakujem a za tvoje písmenká tiež. Pekný dník
pokoru vnímam ako úctu a vďačnosť k životu, v každom prejave života, teda samozrejme aj k ľuďom a zároveň k sebe, takže pokoru nespájam s pokorením.
Mám pocit, že pokora nevylučuje, aby som prejavila názor a aj v rámci pokory je možné prejaviť vnímanie nejakej situácie dôrazne, avšak bez straty tzv. ľudského tepla v očiach
Hora je symbol nielen v Biblii, pričom motív a spôsob výstupu na horu -symbolickú alebo konkrétnu – ako aj prežívanie vrcholu a následného návratu do “civilizácie”, vnímam ako výdatnú pomôcku v poznávaní seba a spätnej väzby prípadných spolupútnikov
Prajem ti napĺňajúce nachádzanie skúseností bez pokorenia seba a iných 
moonica,
Ďakujem 
ak je pre teba pokora úcta a vďačnosť k životu, ako potom vnímaš pokorenie, keď píšeš, že ju s pokorou nespájaš? Pretože ja to zatiaľ vnímam tak (ešte spojene), že pokorenie nastane práve vtedy, keď si začínam vážiť a ctiť život. Teda pokora prichádza s pokorením (s vážením si života), vlastne odvtedy, čo si začnem vážiť život (u mňa=pokorím sa), som pokorná (=už si život vážim stále). Je trošku ťažké vysvetliť to, ale cítim to tak, že pokora prichádza s láskou. Čím viac lásky, tým viac pokory (úcty, ako si napísala). Len nemám jasno v tom, ako je možné byť pokorným v jednom a v druhom nie, ako to, že to raz ide, alebo dlho ide a potom pri niekom to nejde. Potom tá úcta zrejme ešte nie je úplná, však? Je potrebné otvárať naďalej srdce a s tým príde ruka v ruke aj pokora, teda sa netreba starať o pokorenie, ale o otvorenie sa. No dobre, tu som si odpovedala, ale budem rada, ak sa vyjadríš k tomu ostatnému
možnú odpoveď máš priamo v zdroji, ku ktorému smerujú použité citáty = Nasledování Krista.
Evanjeliá nám dávajú nie jeden príklad pokory, ktorú na prvý pohľad môžeme zamieňať s pokorením. Pokorenie vnímam ako pomyselnú facku egu, že niekto alebo niečo zaťalo môjmu egu do živého
Konanie opísané v Ján 2, 13-19 alebo v Matúš 21, 12-17, či Marek 11, 15-19 alebo Lukáš 19, 45-48, je možné vnímať aj tak, že byť pokorný neznamená byť pokoreným fackovacím panákom …
Byť pokorným v zmysle byť otvoreným, vďačným a úctivým len v skrytosti rodiny, aby moje slabé miesta boli dostupné, napr. za účelom preplesku ega, len mne blízkym ľuďom, od ktorých očakávam, že ma nepokoria, asi nepostačuje, lebo mojimi blížnymi sú aj ľudia, ktorí mi nie sú pokrvne blízki
, pričom Kristus odišiel od rodiny a, okrem iného, šíril pokoru “cudzím” ľuďom 
„byť pokorný neznamená byť pokoreným fackovacím panákom …“
Pokoru a pokorenie som nikdy ani takto nemyslela, išlo mi o vnútornú premenu, pred sebou, pred Bohom, hlboko vo vnútri. Dokonca by som vďaka istej skúsenosti aj povedala, že pokorenie nie je ani o schytávaní rán, ktoré nás pokoria, ale o uvedomovaní si svojich chýb, vďaka ktorým uznáme, že máme nedostatky. Nemusí ísť o rany, ale môžu to byť také svetlé chvíle, kedy si niečo o sebe uvedomíme. Teda pokorenie prichádza so sebapoznaním a tiež s rozvinutým srdcom, pretože nie vždy je človek schopný prijať pravdu o sebe, keď si napr. chce zachovať svoju tvár pred sebou a inými. Ak si prizná svoje nedostatky, je to istým znakom pokroku a čím viac o sebe vie, tým môže byť pokornejším, pretože ak si všimne, že iní chybujú, bude pozerať na vlastné chyby a nie na chyby druhého.
Posledná vec, ktorú potrebujem trošku rozpitvať, je tvoja veta: „Byť pokorným v zmysle byť otvoreným, vďačným a úctivým len v skrytosti rodiny, aby moje slabé miesta boli dostupné, napr. za účelom preplesku ega, len mne blízkym ľuďom, od ktorých očakávam, že ma nepokoria, asi nepostačuje, lebo mojimi blížnymi sú aj ľudia, ktorí mi nie sú pokrvne blízki“
Úplne súhlasím, pretože preukázať úctu, vďačnosť, teplotu v očiach, ako si písala, môžeme preukázať každému, i keď je možné povedať svoj názor, ale tiež mierne, aby sme niekoho neurazili. Ak sa niekto urazí, pretože nevie prijať názor iného, je to už vec druhého človeka a jeho charakteru. Ale na druhej strane, preukázať otvorenosť a úctu neznamená, že sa pred tým človekom musím ponižovať. Ak pochybím, môžem síce uznať aj pred ním, že mám nedostatky, ktoré on zrejme tiež vidí, ale nemyslím si, že je potrebné to extra rozvádzať. Môžem byť teda pred cudzím človekom úctivá a uznať svoju nedokonalosť tým, že sa napr. ospravedlním ak pochybím, ale nemusím mu ďalej rozprávať o tom, kde sú moje slabé miesta, že mám problém s týmto a s týmto. Vidím v tom istú hranicu, alebo vhodnosť, komu môžem svoje nedostatky odkryť( a v akej miere) a komu nie. Cudziemu človeku nemusím písať eseje o svojich nedostatkoch, s priateľmi je to ale iné. Som teda toho názoru, že si zo seba nemusím nechať robiť fackovacieho panáka, lebo chcem byť pokorná, ale stačí, ak si svoje nedokonalosti budem uvedomovať a toto uvedomenie sa bude rozrastať mojim postupným a hlbším sebapoznávaním. Rada by som vedela tvoj názor moonica, resp. ako to vnímaš ty. Ďakujem pekne.
ako je možné byť pokorným v jednom a v druhom nie, ako to, že to raz ide, alebo dlho ide a potom pri niekom to nejde. Potom tá úcta zrejme ešte nie je úplná, však?
k tvojej odpovedi, ktorú si si už dala doplním, že otváranie srdca vnímam ako rozpínanie vesmíru, niečo na spôsob nekonečna, pretože počas života vždy prídu príležitosti na rozširovanie obzorov, poznanie nepoznaného v sebe i v iných. Pri niekom to ide akoby samo sebou a pri niekom mám dojem, že potím krv 
a už sa mi stalo aj to, že sa plynulosť pri konkrétnom človeku zmenila na potenie krvi.
Vnímam to tak, že napr. astronomicky v každom z nás pôsobí nielen hlavné slnečné znamenie, ale aj 11 zvyšných a nielen z tohto uhla pohľadu potrebujeme čo najviac skúseností na ceste tam hore, ktorá je vlastne cestou do hĺbky, pod povrch všetkého, čo nás stretne v ľudskej koži.
Takže je to ovplyvnené všetkým – od počtu hodín spánku, cez kvalitu raňajok, počasie, ktoré tebe môže vyhovovať avšak vytočí toho, komu vďačíš za skúsenosť potenia krvi
Celý život sa učíme v tele človeka cez dušu vnímať duchovne, pričom ako už poznáme zo ZŠ, SŠ alebo VŠ, učenie ide samo od seba, ak nás to zaujíma a berieme to ako možnosti a nie povinnosti.
V situácii potenia krvi sa chod udalostí zmení na plynulý, ak dokážemso záujmom /bez agresivity, s ľudským pohľadom = to teplo v očiach/ pozorovať nielen iného, ale aj seba, tým sa dostávam bližšie k stredu a prípadný preplesk na povrchu /ktorý aj tak vníma len ego/ ma nebolí ako zneváženie.
Takto nejako to momentálne vnímam
všimla som si, že sa neriadiš slovníkovým výkladom významu slova pokorenie = potupa, poníženie, hanba, zneuctenie a pod., tak ako sa ja neriadim slovníkovou definíciou slova pokora
Páči sa mi tvoja verzia možného významu slova pokorenie.
To, čo opisuješ :
… Môžem byť teda pred cudzím človekom úctivá a uznať svoju nedokonalosť tým, že sa napr. ospravedlním ak pochybím, ale nemusím mu ďalej rozprávať o tom, kde sú moje slabé miesta, že mám problém s týmto a s týmto. …,
mi pripomína tzv. sviatosť zmierenia, ktorá obsahuje aj spoveď.
Účinným zmierením je vlastné uvedomenie si slabých miest s úmyslom ich vnútorne premeniť s Božou pomocou a ak nastal nejaký vonkajší následok – ublíženie niekomu, tak aj ospravedlnenie sa s prosbou o odpustenie.
Takže to, že rozlišuješ, komu a v akom rozsahu sa vyspovedáš, tak je záležitosťou vnútorného vnímania a určite ti pomôže správnu intenzitu nastaviť srdce, pretože úplná spoveď aj tak nastáva vnútorne medzi tebou a Bohom a navonok ju, a to pri akokoľvek úprimnej snahe o vyjadrenie myšlienok a pocitov slovami a skutkami, konáš istým spôsobom limitovane – napr. práve použitím slov
…uvedomenie sa bude rozrastať mojim postupným a hlbším sebapoznávaním. … – presne tak a nielen uvedomenie pokory
moonica,
slovníkom sa riadim len zriedka, keď niečomu nerozumiem. Síce aj slovu pokora a pokorenie sa dá rozumieť slovníkovo, ale význam týchto slov cítim vnútorne na základe toho, čo prežívam, preto si ich vysvetľujem inak. Nič také negatívne ako potupa a zneuctenie mi v súvislosti s týmito slovami nenapadlo, vnímam ich inak, oveľa láskavejšie, neviem to však slovami vystihnúť.
Prepáč, vôbec mi neprišlo, že by si sa ty mohla riadiť slovníkovou definíciou slov a že by sme sa mohli kvôli tomu nepochopiť, to, čo si mi písala, mi evokovalo, že sa tiež riadiš svojim vnútrom, čo sa slov týka, preto som mala pocit, že sa pochopíme. Som rada, že nie som jediná, ktorá sa neriadi slovníkovým výkladom slov. Je to myslím si niekedy trošku obmedzujúce, pretože slovo môže mať rôzne významy na rôznych „úrovniach“ a keby sme sa silou mocou pridŕžali štandardu, dôležité veci by nám unikli spred srdca.
Čo sa tej pokory týka, na začiatku som v tom mala ešte trošku zmätok a potrebovala som si to v sebe vysvetliť, dať si dokopy myšlienky a tvoje mi ešte k tomu dopomohli. Veľmi veľa mi to dalo moonica, za to sa ti chcem pekne poďakovať. Nesmierne si mi pomohla.
„pretože úplná spoveď aj tak nastáva vnútorne medzi tebou a Bohom“. Na toto som narážala.
Ďakujem ešte raz!!!
som o to viac rada,
ĎAKUJEM a pripájam nielen s prihliadnutím na úryvky z Nasledování Krista :
že pomoc bola vzájomná.
po letním dešti vzedmuté hladiny opět opadly
a toky řek se navrátily do svých koryt…
krásný den, přeji Všem…
PS: nevím dievčence, mne nitro též vede, ale je ve shodě s obsahem
slovníku…
mnohdy až dodatečně zkontroluji, ve slovníku, zda správně
vyciťuji… to jen tak na okraj…
http://www.slovnik-synonym.cz/web.php/slovo/pokorit
http://www.slovnik-synonym.cz/web.php/slovo/pokora
nitram,
ospravedlňujem sa za neskoré pustenie linkov. Musela som Vám ich schváliť, pretože ostali v spame
Slovo:
pokořit
Synonyma:
• ponížit
• urazit city
• dotknout se
Slovo:
pokora
Synonyma:
• mírnost
• smíření
• poddajnost
pokora :
1. vedomie, uvedomenie si vlastnej slabosti, podriadenosti, vlastných nedostatkov a správanie sa podľa toho, poníženosť
zdroj :
http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=pokora
tak na Slovensku majú iný význam pro slovo pokora…
to mňa podržte…
jáj bratia a sestry asi sa stavím a v dobrom vybavím…
“Pokora nie je našou cnosťou.”
jáj, chcel by som poznať teho, čo hento napísal…
možná by mal napísať, pokora nie je cnosťou pre moje ego…
děkuji moonica za rozšíření obzorů…
Myslím si, že ak ma niekto pred druhými poníži, neznamená to hneď, že ma aj pokoril. Dokonca som toho názoru, že pokoriť ma ľudia ani nemôžu, pretože to vyplýva z môjho vlastného vnútra, z vlastného sebapoznania. Je iba na stave môjho vnútra, či som schopná pokoriť sa a ak by si aj nejaký človek myslel, že ma pokoril, určite to tak nie je, pretože ja sama som dospela do bodu, kedy som uznala vlastnú slabosť a skutočnosť, že Boha potrebujem a bez neho nie som nič. Pokoriť nevnímam ako uraziť, či sa dotknúť, mne to skôr vychádza zo samotného slova pokora, kedy som už umiernená. Neberiem to ako niečo negatívne, pretože celé pokorenie a pokoru neberiem ako zrazenie na kolená od niekoho. Je to moje vlastné uzobratie sa, či ako to vyjadriť.
nitram,
podľa mňa pokora cnosťou je. Jednoznačne. Neviem, kto mohol napísať, že nie, ale poukazuje to iba na stav vnútra toho, kto to napísal. Uznanie, že Boha potrebujem, mňa robí len silnejšou, pretože nachádzam svoju silu a útechu v ňom.
dobrý den Nina,
ano souhlasím s Vámi…pouze k tomuto…
*Myslím si, že ak ma niekto pred druhými poníži, neznamená to hneď, že ma aj pokoril.*
když nás někdo před druhými poníží, znamená to jedno , že ne nás, ale sama sebe nevědomky pokořuje… samozřejmě není nás schopen ponížiti a pokořiti, pokud to my sami nepřipustíte či nás dané jednání jedince neoslovuje…
Protože je známo, že ten, kdož spílá, spílá v nevědomosti, v podstatě na nepoznanou část sebe samého…
*podľa mňa pokora cnosťou je*
toto si uvědomit , uvědomiti si co mé ego přesahuje a v pokoře přijmout, že ego je v podstatě velmi, velmi nicotné… ve srovnání s rozměry bytí… 
samozřejmě, že pokora je ctností… a není nutností pro zdůvodnění uvádět spojitost s bohem…
postačí příklad obyčejné ženy… kteráž s pokorou – smířením, je nucena měsíc co měsíc přijmout fakt a projevy s tím spojené, že je žanou…
v pokoře a smíření – s úctu a vděčností k životu, nositi pod svým srdcem plod lásky devět měsíců…
a není nutné příklad ženy, postačí když si uvědomím, že jsem nucen dýchat a kdo za mne dýchá…snad ego dává pokyn teď, teď, teď ne ego dá pouze pokyn, kdyby přísun vzduch nemělo…
přeji nejen Vám Nina krásný a slunný den…
nitram,
ďakujem pekne za Vaše pohľady, názory a teda za pomoc
Ja osobne nemám moc rada slovo pokora. Podľa mňa sa dá pokoriť len pred Bohom, poprípade ľuďmi, ktorí ma milujú, avšak práve Boh, ani tí ľudia to podľa mňa odo mňa nevyžadujú. Kukla som sa do slovníka na presný význam: pokora – duševný stav vyplývajúci z uznania vlastných nedostatkov, prejav z nadmernej zdvorilosti z pocitu vlastnej nedokonalosti. Hlboká pokora sa nazýva poníženosťou.
No, takže mi to sedí. Uvedomujem si svoje nedostatky, ale čo koho do toho
. Len pred Bohom a milovanými ľuďmi môžem preukázať svoje nedostatky, lebo oni ma vyvýšia svojou láskou. A aj bez môjho priznania ma poznajú 
.
Ďakujem Isia za tvoj názor. Súhlasím s tebou.
boh nie je pri tebe, alebo mimo teba, ty si tym bohom, nachadza sa v tebe a ty sa nachadzas v nom, ste jedno, si castou jeho vedomia, ktore sa ponorilo do nizsich svetov s iluziou ze si sama, aby si nabrala cenne skusenosti a nimi obohatila celok. vsetko co existuje je bohom a je jeho plnohodnotnou sucastou, mimo jeho bytia nemoze existovat nic. ani ty nie.
Krásny deň želám
sledujem tú Vašu debatku už odkedy vznikla … zaujímavá je … aj keď sa v nej už teraz popravde strácam, veľa komentárov …
no nič …. ako slovo pokora a pokorenie vnímam ja?
Schopnosť pokorne sa ukloniť pred Životom, a zároveň sa ním nenechať pokoriť …
ako tento Muž! …
pekný zvyšok dníčka želám …
všetkým 
Ak si vezmeme, že život (Boh) je láska, krása, a keď si uvedomíme, akú nádheru to pre nás stvoril a čo všetko nám dal, ja osobne skloním hlavu pred týmto nádherným Tvorcom, bez ktorého by som i ja sama nedýchala. To všetko okolo nás, krása kvetov, zurčiaceho vodopádu, samého života nám môže pomôcť otvoriť sa, ale keď tej kráse nedovolíme prehovoriť do nášho srdca, o akej pokore to hovoríme?
Píšeš, že sa nenechať pokoriť životom, ale život sám prináša predsa možnosti k sebapoznávaniu, k otváraniu srdca a teda následne aj k pokore, k uznaniu, že je tu niečo väčšie ako som ja. Tvoju myšlienku ´nenechať sa životom pokoriť´ vnímam ako neotvorenie sa mu, nepovolenie, aby Božie sily pôsobili aj v tebe. Ako sa chceš potom pokorne ukloniť pred životom keď nenecháš, aby ťa oslovil svojou krásou? Zdá sa mi to trošku protirečivé. Ako sa môže niekto pokorne pokloniť, ak nie je pokorný? To by bolo potom dosť falošné, alebo sa prihliada iba na slovo a nie na vnútorný stav.
I keď ako pozerám na toho človeka v tom videu, myslela si asi pod tým pojmom nenechať sa životom pokoriť, aby človeka nezložil/neudupal/ napríklad jeho zdravotný stav alebo nejaké znevýhodnenie. Či?
Jediné, čo sa mi na tomto komentári ráta je slovíčko
znevýhodnenie….
áno, je to “zdanlivé” znevýhodnenie … ( v spojení s tým mužom na videu )
o čom som to teda ja hovorila?
“Som viac ako Telo. Som viac ako moja myseľ”
a teda, ak som viac, prečo uvažovať aj nad niečím takým prostým ako je pokora …
kto v čistom bytí, chce našu pokoru?
alebo potrebu pokorovať sa? ( potreby vznikajú z ega …. či už z pudu sebazáchovy, ktoré sú dané, či chceme alebo nie, alebo z potrieb, ktoré reálne vychádzajú z našich životov )
Takže? ale kto, predsa kto si žiada našu pokoru? Kto? možno srdce, a prečo? lebo si váži a korí sa pred Životom ( teda bohom. som matkou, dvoch detí, trpezlivo som čakala, pokiaľ po prvý krát uvidím ich tváričky, ale ani raz, som im život v skutočnosti nedala .. aj ked som iba prostriedkom, predsa nie som! )
pochopila? Nie? nevadí …
viac prosto k tomuto nemám čo povedať …
Pekný zvyšok večera želám
všetkým 
Lilah,
pri pokore nejde o telo, vieš? Nikto od teba nežiada, aby si sa pokorila, rovnako ako od teba nikto nežiada, aby si milovala, ale predsa miluješ…Vidím, že sa nechápeme a bolo by zbytočné ďalšie vysvetľovanie. Pekný večer prajem.
áno …
bolo by to “možno” zbytočné … vo svete, v univerze, v stvorení boha Otca, kde nič nie je zbytočné, by TOTO možno bolo zbytočné
a vieš čo ti na to poviem?
Vôbec ma nemusíš chápať … stačí že ma miluješ
Pekný zvyšok večera želám ….
všetkým 