Aforizmy a rady múdrych alebo prístup k vyšším veciam dostupnejším spôsobom.

Mám rada aforizmy, aj výroky múdrych ľudí. Veľmi ma oslovila Biblia a rada čítam aj poéziu, ktorá častokrát ukrýva viac, než na prvý pohľad odhaľuje. Vždy si rada prečítam aj skúsenosti a rady ľudí, o ktorých viem a cítim, že skutočne niečo vedeli. Prečo čítam práve ich? Pretože niečo hlboko vo mne súhlasí s tým, čo čítam. Ako keby nejaká vnútorná múdrosť reagovala na múdrosť ukrytú v textoch. Keď čítam a cítim túto zhodu, je to akési potvrdenie. To, čo čítam, je potvrdené tým, čo cítim a naopak. Dáva mi to na vedomie, že múdrosť autora textu vzišla z rovnakého semienka, ako tá moja, mám to isté, čo aj on, len si to potrebujem rozvinúť. Nalsedujúce riadky pochádzajú z knihy od Paula Bruntona Perspektivy. Podáva jasný obraz o tom, čo sa nám snaží byť mudrcmi povedané. Čo sa nám snaží vyššia moc sprostredkovať cez takýchto ľudí.

“Bolo by omylom domnievať sa, že mudrc pracuje so vševedúcnosťou Božskej Mysle. Môžeme ale uvažovať o mudrcovi – pokiaľ niekedy prenáša myšlienky onej Božskej mysle, s ktorou sa vnútorne uviedol do súladu – ako o niekom, kto tieto „oddelené ideje“ alebo duchovné intuície tlmočí a prekladá do dnešného jazyka. Svetová Myseľ (Boh) používa týchto očistených, zušľachtených a duchovne zrelých jedincov ako prostredníkov. Cez nich môže v našom svete vytvárať zobrazenie seba samého.

Rozdiel medzi človekom a démonom.

Rozdiel medzi človekom a démonom je iba v tom, že ľudské bytosti by mali mať morálku, sebakontrolu a súcit. Démoni tieto vlastnosti nemajú a ani ich nepovažujú za žiaduce, ignorujú ich a signálom od týchto vlastností nevenujú žiadnu pozornosť.

Je to ale naopak, tieto tri cnosti sú v skutočnosti kľúčové charakteristiky každého človeka. Každá bytosť vo vesmíre je pútnik na ceste od démona k ľudskej bytosti. Počet zastávok na tejto ceste je toľko, ako je sŕdc v tomto vesmíre! Každý pútnik sa pohybuje vlastnou rýchlosťou a s menom a formou, ktorá ho najviac inšpiruje.

 

Sai Baba, Promluva z 10. 4. 1965

Cieľ života.

Cieľ všetkého života je poznať Najvyššieho alebo získať oslobodenie. Nemôže byť žiadny iný zmysel. Život vám nebol daný preto, aby ste stavali domy, získavali pozemky, hromadili bohatstvo, plodili deti, získavali tituly, ani aby ste stúpali do vyšších sfér spoločenského života. Veľkosť človeka nie je závislá na týchto veciach.

Najsladší úspech v živote spočíva v získaní trvalej blaženosti a večnom úniku zo zármutku a rozrušenia. Ste deti nesmrteľnosti. Dedičstvo nesmrteľnosti musí byť rozpoznané a prežité, musíte ho získať späť. Putá mena a formy sú dočasné a musia byť odstránené. Nie sú to rýdze prirodzené vlastnosti duše jedinca. Pravá múdrosť tkvie v uvedomení si, že ste čistá blaženosť. Blaženosť, ktorá pretrváva z minulosti do prítomnosti a budúcnosti.

Sai Baba, Gíta váhiní, kap. 14

Fantázia a obrazotvornosť alebo fantazírovanie na duchovnej ceste.

Stalo sa už aj Vám, že ste si predstavovali veci, ktoré sú ďaleko od pravdy? V knihe Výstup na horu Karmel som narazila na rozoberanie podobnej tematiky. Vysvetľuje veľmi jasne, prečo a čím nás vzďaľuje fantazírovanie od Boha, od našich cieľov.

Podľa Sv. Jána od Kríža sú fantázia a obrazotvornosť vnútorné telesné zmysly. Je dôležité, aby sme boli vyprázdnení a oprostení od týchto tvarov a vnemov, ktoré sa v našej mysli môžu prirodzene vyskytnúť, pretože je nemožné, aby duša dospela k zjednoteniu s Bohom, pokiaľ neustane ich činnosť. Fantázia (alebo aj fantazírovanie) a obrazotvornosť totiž nemôžu byť vlastným a najbližším prostriedkom takého zjednotenia.

Metamorphoses (Premeny) – Amor a Psyché, časť II. Mystický význam príbehu.

Na pomoc pri vysvetľovaní mystického významu príbehu o Amorovi a Psyché mi prišli Eliphas Lévi a Theofanus Abba. Náznaky a poznatky v ich knihách o tomto príbehu som si zložila dohromady a konečne som porozumela aj symbolom, ktoré som si doteraz vysvetľovala len zahmlene a neisto. Ponúkam konečne i vám vysvetlenie a význam tohto neobyčajného príbehu, ktorí všetci prežívame. Na začiatok prikladám prvú časť, v ktorej nájdete obsah a už jemné náznaky toho, čoho, resp. koho sa príbeh týka:

Metamorphoses (Premeny) – Amor a Psyché, časť I.

Aby som odlíšila svoje myšlienky od myšlienok Léviho a Abby, vyznačila som tie ich hrubým a šikmým písmom.  (Príbeh si môžete stiahnuť ako hovorené slovo v časti I.).

„Erós – láska! Preto i Amor a Psyché, o ktorých v tak sympatickej súvislosti krásne rozpráva latinský spisovateľ Apuleius, zostávajú vzorom oddanej lásky. Psyché v mytológii značí ľudskú dušu, často symbolizovanú motýľom, ktorý v najvyššom pojatí značí kozmickú dušu…“ (Theofanus Abba)

Prešla by som k podaniu môjho pochopenia tohto príbehu, ktorý nižšie dopĺňam myšlienkami Léviho a Abby. O tom, či mozaika sedí i vám, si už urobte vlastný názor.

Nahá Psyché mi pripomína dušu oprostenú od túžob a svetských vecí, dušu, ako o nej píše aj Sv. Ján od Kríža. Krása Psyché tiež vypovedá o kráse neobyčajnej, ktorú možno iba ťažko slovami opísať. Nejde totiž o krásu fyzickú. Taký krásny a čistý musí byť človek vo svojej duši, aby u neho mohla nájsť Láska miesto a usadiť sa v jeho srdci. Príbeh je písaný alegoricky o mužovi a žene, ale Psyché značí aj mužskú dušu, čiže na príbeh je potrebné nazerať nie ako na vzťah muža a ženy, ale Boha a duše.

Duchovné splynutie = rovnosť vlastností.

Je to už dlhší čas, čo rozmýšľam nad tým, prečo ma niektorí ľudia priťahujú viac a niektorí zas menej. Keď neprehliadnem známu myšlienku “rovnaké priťahuje rovnaké“, mám už prvú jednoduchú odpoveď. Túto som však poznala už dávnejšie. Odkedy cítim naplnenie v srdci, rozmýšľam mierne nad rámec tejto myšlienky a pátram hlbšie. Nestačí mi rozumová odpoveď “je vo mne niečo, čo má aj on“ alebo “je v ňom niečo, čo mám aj ja“, ale už ma zaujíma, čo presne to je.

Čo je to, čo je v nás rovnaké?

Čo je to, čo nás zbližuje?

Na základe čoho cítim túto blízkosť?

Okrem toho, že som odpoveď na svoje otázky vnútorne cítila, pomenovať ich mi pomohla aj Kniha Zohar. Ide o rovnosť vlastností. Zohar túto rovnosť vysvetľuje síce v súvislosti s Bohom, ale človek cítiaci toto duchovné naplnenie, bude sa cítiť viac priťahovaní aj k ľuďom, ktorí takéto naplnenie tiež prežívajú, pretože to je to, čo majú rovnaké, čo je v nich podobné a čo ich spája. Spájajú ich vlastnosti, ktoré im umožňujú vnímať a prežívať Božie svetlo. A aby to dokázali, musia svoje vlastnosti vyrovnať tým Božím.

Milovať boží prejav v druhých.

Kolegyni som odporučila prečítať si knihu od Elisabeth Haich – Zasvätenie, a už viackrát si ju so sebou priniesla do práce. Ja mám české vydanie, ona slovenské. Tak mi napadlo, že si ju len tak niekde otvorím a prečítam si z nej niečo, a naskytla sa mi odpoveď práve na to, nad čím som už dhlšie rozmýšľala, aj cestou do práce, pretože už hodnú chvíľu niečo cítim. Každý sa ma pýta, či som zaľúbená, alebo aj rovno konštatujú, že som, pretože mám vždy dobrú náladu a som usmievavá, veselá. Avšak k tomu, aby som cítila lásku, nepotrebujem žiadnu osobu. A i keď taký niekto možno existuje, nepotrebujem, aby bol pri mne, pretože lásku cítim aj bez kontaktu s ním (i keď tu podľa môjho precítenia určite je, len na inej úrovni). Nie je však závislá od neho, jednoducho JE, bez príčiny, preto ju nemôže vziať so sebou ani odchod nejakej osoby, ani sa nerozplynie jej neprítomnosťou. 

Láska nie je viazaná na žiadnu osobu, no zdalo sa mi to niekedy čudné, nerozumela som, ako je to vôbec možné, pretože som bola vychovaná k inému pochopeniu týchto vecí. Ako môžem cítiť lásku a nepotrebovať človeka vo fyzickom tele, aby bol pri mne? Ak ho nepoznám, ako môžem niečo také cítiť? Jednoducho, ale nechcem písať o sebe, najlepšie podľa mňa je, keď to každý precíti sám, skôr sa chcem podeliť o tých pár riadkov, ktoré ma v mnohom utvrdili. Miestami je to, ako keby to, čo bolo vo mne, cítilo (rozpoznalo), ak má v sebe aj niekto druhý niečo analogické. A miluje to, pretože je s tým druhým jedným. Pri niekom viac, pri niekom menej, možno práve podľa sily prejavu Boha v tom druhom (alebo vo mne).

Metamorphoses (Premeny) – Amor a Psyché, časť I.

Rímsky spisovateľ Lucius Apuleius sa stal známym predovšetkým vďaka svojmu románu Metamorphoses, tiež označovaného ako Zlatý osol. Dostalo sa mu najlepšieho vzdelania a okrem filozofie sa zaujímal aj o rôzne náboženské kulty, pričom sa do niektorých nechal i zasvätiť. Jeho román Zlatý osol je jediný, ktorý sa nám dochoval celistvý. Práve z neho pochádza príbeh s názvom Amor a Psyché, ktorú bohužiaľ nevedomky mnohí považujú za rozprávku (ako aj mnoho ďalších príbehov netušiac o ich hlbšom význame), pričom sa však podľa viacerých mystikov, ako je napr. Eliphas Lévi, považuje táto časť v knihe za alegóriu o mystickom zážitku duše. K tomuto sa prikláňam i ja sama a keďže sa mi tento mystický príbeh veľmi páčil, chcela by som ho priblížiť aj tým, ktorí o ňom ešte nevedia. (Link na stiahnutie príbehu ako hovoreného slova nájdete na tejto adrese).

Hneď na začiatku musím povedať, že Apulejovho Zlatého osla som nečítala, i keď som sa o deji dozvedela z viacerých zdrojov. K Zlatému oslovi som sa dostala práve cez príbeh Amor a Psyché, keď som hľadala ďalšie diela autora. Až vtedy som sa dozvedela, že je to vlastne jedna pasáž z celej knihy pod názvom Zlatý osol. Problém bol v tom, že knižka Amor a Psyché sa vôbec nedala zohnať a tak som si aspoň vypočula nahratú verziu, ktorá ma skutočne oslovila. Po vypočutí si celého príbehu mi však nedalo, aby som doma nemala aj knižku a aby som po nej nemohla siahnuť kedykoľvek si budem chcieť niečo pripomenúť alebo nad niečím porozmýšľať. Tak som obvolávala kníhkupectvá, až mi z jedného zavolali naspäť (skutočne úžasné gesto od nich), že objavili na sklade ešte jeden jediný kus a ešte v ten deň mi ho poslali. Aké šťastie! Prejdime teda na dej.

Amor a Psyché je príbeh o Láske a Duši. Na prvý pohľad ide o typickú rozprávku, v ktorej vystupujú dve staršie závistlivé sestry, najmladšia dobrosrdečná sestra Psyché (duša), jej tajomný manžel Amor (Láska), Amorova matka Venuša, ktorá zadáva Psyché plnenie rôznych magických úloh, aby mohla svojho manžela po strate získať späť.

Zákon a jeho rúcho.

“Každé slovo Zákona obsahuje hlubší smysl a skrývá tajemství.

Vyprávění Zákona jsou jen rouchem Zákona.

Běda tomu, kdo toto roucho Zákona považuje za Zákon sám!”

Zdroj: Sborník kabalistických textů. Kabala a kabalisté.

Učenie o Bohu: Spravodlivosť a zľutovanie. Alebo „veľká je Božia láska voči človeku“.

Čítam knihu Talmud pro každého od Abrahama Cohena, ale zatiaľ ma žiadna pasáž neoslovila tak výrazne, ako tá, z ktorej prinášam teraz menší výňatok. Nesmierne sa mi páčili myšlienky Božieho zľutovania a lásky voči človeku, preto som aj v nadpise použila myšlienku, ktorá sa mi vynára po prečítaní týchto riadkov: „veľká je Božia láska voči človeku“.

Ľudské pokolenie mohlo povstať iba vďaka tomu, že pri stvorení prevážil Boží atribút milosrdenstva.

„Kdyš se Svatý, budiž pochválen, chystal stvořit prvního člověka, uviděl, že z něj vzejdou jak spravedlivý, tak bezbožníci. I řekl: Jestliže jej stvořím, vzejdou z něj bezbožníci, jestliže jej nestvořím, jak z něj budou moci vzejít spravedliví? Co tedy Svatý, budiž pochválen, učinil? Odvrátil svůj pohled od způsobu jednání bezbožníků, připojil k sobě atribut milosrdenství a stvořil jej“.

Boh nie je zhovievavý iba k spravodlivým, ale aj k hriešnikom. Biblia líči, ako vtedy, keď Boh zjavil Mojžišovi svoje vlastnosti, ten „rychle se sklonil k zemi a poklonil se“ (Ex 34, 8). Na otázku, čo ho tak ohromilo, odpovedal: „Poznanie Božej zhovievavosti“.

Atribút milosti je päťstokrát väčší než atribút trestu (t.j. spravodlivosti). Tento záver bol vyvodený z faktu, že sám Boh o sebe v súvislosti s potrestaním hovorí: „Jsem Bůh horlivý, jenž pamatuje na vinu otců a synů, u třetího a u čtvrtého pokolení“ (Ex 20, 5); zatiaľ čo je ohľadom milosti písané: „ale prokazuje milost do tisícího pokolení“. Toto posledné slovné spojenie znie v hebrejčine alafim, čo doslova znamená „tisíce“ a teda musí označovať najmenej dvetisíc. Odplata teda zasahuje nanajvýš štvrtú generáciu, zato milosť sa vzťahuje prinajmenšom na dvetisíc pokolení.

…Múdre poučenie…

Existuje anekdota o človeku, ktorý sa opýtal jedného učenca: “Prečo váš Boh hovoril s Mojžišom zo stredu kra?”

Učenec odpovedal: “Aby ukázal, že niet miesta, ktoré by bolo prázdne Božej prítomnosti, ba dokonca ani taká nízka vec, ako je ker”.

Zdroj: Abraham Cohen – Talmud pro každého

Božia všadeprítomnosť

Bežným označením Boha v rabínskej literatúre je „Miesto“, čo má svoj pôvod v učení: „Svatý, budiž pochválen, je místem svého vesmíru, leč jeho vesmír není jeho místem“, t.j. sám zahrňuje priestor, ale priestor nezahrňuje jeho.

Idea Božej všadeprítomnosti je pekne vyložená v nasledujúcom príbehu:

Raz sa cez more plavila loď patriaca nežidovskému majiteľovi a jedným z cestujúcich bol aj židovský mládenec. Vypukla veľká búrka a všetci nežidia na palube sa chopili svojich modiel a modlili sa k nim, ale bez úžitku. Keď videli, že sú ich modlitby márne, povedali mládencovi: Vzývaj svojho Boha, pretože sme sa dopočuli, že odpovedá na vaše prosby, keď k nemu voláte, a že je všemohúci. Mládenec ihneď vstal a z celého svojho srdca vzýval Boha, ktorý jeho modlitbu vypočul, a more sa utíšilo.

Keď pristáli, vyšli na breh, aby si obstarali, čo potrebovali, a pýtali sa ho: Ty si nechceš nič kúpiť? Odpovedal: Čo by ste chceli od takého úbohého cudzinca, ako som ja?

Vykríkli: Ty, že si úbohý cudzinec? My sme úbohí cudzinci, veď niektorí z nás sú tu a svojich Bohov majú v Babylone, iní ich majú v Ríme a ďalší majú svojich Bohov so sebou, ale k ničomu nám nie sú. Ale ty, kamkoľvek ideš, tvoj Boh je s tebou!

/Zdroj: Abraham Cohen – Talmud pro každého/

 

Keď druhí robia chyby; odkrývanie chýb vlastných.

Mnísi vyžadujú mlčanie vždy, keď vidíme, že druhý robí chyby a máme chuť ho odsúdiť. Pretože mi odsúdenie druhého zakrýva pohľad na moje vlastné chyby, mám mlčať. V mlčaní je možné v chybe druhého odkryť vlastné chyby.

I keby sme si mysleli, že presne poznáme chybu druhého človeka, nesúďme. Nie sme tým voči druhému spravodliví, pretože súčasne podliehame klamu, sme podvedení projekciou vlastných chýb do druhého. Ak mlčíme, ujdeme nebezpečenstvu, že nás oklamú naše vlastné projekcie.

Mlčanie znamená pre mníchov to isté, ako zriecť sa súdu. Toto mlčanie sa teda nevzťahuje iba na hlasitú reč, ale aj na naše vnútorné hovorenie.

Poimen povedal: „Je tu človek, ktorý vyzerá, akoby mlčal, ale jeho srdce odsudzuje druhých. Taký v skutočnosti nepretržite hovorí. A potom je tu iný, ktorý hovorí od rána do večera, a predsa mlčanie zachováva, pretože nepovie nič zbytočné.“

Mlčanie však môže byť aj jedom. Ak je niekto toho názoru, že druhých nepotrebuje, že sa môže so všetkým vyrovnať

Zjednotenie duše s Bohom

Aby sme tomuto porozumeli, je potrebné vedieť, že Boh podstatne prebýva v každej duši, i keby sa jednalo o najväčšieho hriešnika na svete. Tento druh zjednotenia medzi Bohom a všetkými tvormi sa uskutočňuje stále a Boh v ňom zachováva ich bytie, takže keby v nich chýbal, boli by zničení a prestali by existovať.

„Nie je možné dokonalé pretvorenie bez dokonalej čistoty.“Sv. Ján od Kríža

Keď teda hovoríme o zjednotení duše s Bohom, nehovoríme o tomto podstatnom, ktoré trvá ustavične, ale o zjednotení duše s Bohom, ktoré sa neuskutočňuje stále, ale iba vtedy, keď duša nabýva podobnosť s Bohom láskou. Preto sa bude nazývať zjednotením podobnosti, tak ako ono (prvé) je zjednotenie bytostné alebo podstatné. Ono zjednotenie je prirodzené, toto je nadprirodzené. Dochádza k nemu vtedy, keď dve vôle, to jest vôľa duše a vôľa Božia, sa zhodujú, takže jedna nemá v sebe nič, čo by odporovalo druhej. Keď teda duša vyhostí zo seba všetko, čo odporuje Božej vôli a nie je s ňou v súlade, bude pretvorená v Boha láskou.

Odstraňovanie nedokonalostí

„Chceme správne napredovať? Snažme sa teda kráčať po ceste, ktorá je nám blízka. Dobre si zapamätaj, čo Ti poviem: Niekedy túžime byť dobrí ako anjeli, a zabúdame byť dobrými ľuďmi. Naša nedokonalosť nás bude sprevádzať až po hrob. Do neba sa nedostaneme bez kontaktu so zemou.

Nesmieme tu zadriemať, ani sa sem neustále vracať, lebo sme ako malé kuriatka, no bez krídel. Nášmu telesnému životu postupne odumierame, to je normálny zákon, ktorý určila prozreteľnosť. Tak isto však treba deň za dňom umŕtvovať aj naše nedokonalosti. Ó, šťastné nedokonalosti, mohli by sme zvolať. Pomáhajú nám totiž spoznať našu veľkú biedu, cvičia nás v pokore, v opovrhovaní sebou, v trpezlivosti a usilovnosti. Napriek našim nedokonalostiam Boh hľadí na ochotu a pripravenosť nášho srdca, ktorá je dokonalá.“

(List Erminii Garganiovej z 3. marca 1917, s. 62-63)

Gianluigi Pasquale: 365 dní s Pátrom Piom

Mlčanie ako cesta k stretnutiu so sebou (k premene srdca)

Mlčanie je cesta, na ktorej sa stretávame so sebou. Mlčanie neznamená iba, že nehovoríme, ale aj, že pustíme z ruky všetky možnosti a činnosti, ktoré nás odvádzajú od samých seba. V mlčaní objavíme, ako to s nami vyzerá, je to akoby analýza nášho stavu – nič si nenahovárame, vidíme, čo sa v nás deje. Mlčanie nám pomáha získať odstup od nášho rozrušenia či hnevu, môže nám pomôcť lepšie spoznať seba tým, že si ho najprv podržíme v sebe a analyzujeme ho.

Mlčanie vnáša poriadok do chaosu našich emócií aj agresií. Pekne sa to opisuje v nasledujúcom rozprávaní:

Otec Poimen povedal: „Ste prázdny džbán. Ak ho naplní niekto hadmi, jaštermi a škorpiónmi a potom ho uzavrie, nezomrie tam všetka tá háveď? Ale keď ten džbán necháte otvorený, nevylezie tá háveď a nepohryzie ľudí? Presne tak je tomu s človekom. Keď si dáva pozor na svoj jazyk a dokáže zavrieť ústa, potom zostanú všetky zvieratá vo vnútri. Ak však otvorí ústa, tu tie zvieratá vylezú,pohryzú brata a Pán proti tomu človeku vzplanie hnevom.“

Hovorením vystupujú všetky nespracované emócie von. Na vzduchu ale nemôžu byť spracované. Mlčanie emócie a agresie nepotlačuje, ale krotí ich a vnáša do nich poriadok. Hovorením sa naše emócie vždy znovu rozvíria, mlčaním sa usadia. Je to ako s vínom. Pohybom sa zakalí, pokojným uskladnením sa kal usadí a víno sa prejasní.

Čo môže človek urobiť preto, aby dokázal milovať Boha?

K tomu je možné urobiť dva kroky:

prvým z nich je modlitba a rozjímanie, kde sa v tichu a v modlitbe vkladám Bohu do rúk so všetkým, čo je v mojom vnútri, aby tak on mohol stále hlbšie prenikať svetlom svojej lásky všetky izby môjho vnútorného domu.

V druhom kroku na neho zameriam všetky mohutnosti svojej duše. Hľadím do svojho srdca, sledujem svoje najhlbšie túžby a dôsledne ich až do základov nasledujem, pretože tie ma dovedú k Bohu. Uvedomujem si svoju duchovnú citlivosť a zabývavam sa v nej.

Čo si všimnem, ak som úplne bdelý a pozorný?

Moja vedome prijímaná citlivosť má svoj konečný cieľ v Bohu.

 

Anselm Grün – Láska, časť Milovať Boha

Každý je výnimočný

Veľa ľudí by chcelo byť výnimočnými. Každý človek aj je v skutočnosti niečím výnimočný. Svoju výnimočnosť však mnohí vidia len vo svojej väčšej moci, vo svojom väčšom bohatstve.

Musím však nazrieť do svojho vnútra: aký je môj život, kde som zraniteľný, na čo som citlivý? Pretože ku mne patrí aj moja zraniteľnosť, moje chyby a moje slabosti, nie len silné stránky.

Iba ak sa s tým zmierim, prídem na to, že som jedinečný, že som výnimočné Božie stvorenie. Ak však chcem byť výnimočný, a pritom prehliadnem svoje ľudské slabosti, stroskotám.

Malá kniha o šťastí – Anselm Grün