Podobenstvo o láske

Žil-byl člověk. Odjakživa slyšel slova: „Bůh je Láska“.

Řekl si: Půjdu — lásku hledat budu. A cestou poslouchal, co lidé o lásce říkají.

* * *

A slyšel tohle:

… “Miluji maso!“ — řekl jeden. Šel, zařezal jehňátko — upekl a začal jíst jeho tělo…

… “Já miluji lov! — povídá druhý. — Ulovím každého ptáka v letu. A každé zvíře vyslídím, neomylně trefím, zabiji a stáhnu z něj kůži.“

… “Ach, jak já miluji nosit kožešiny!“ — říká jedna krasavice.

… “A já ještě miluji květiny!“ — dodává druhá… Spoustu květin v kyticích rozestavuje ve vázách — dívá se na ně a těší se z toho, jak uvadají a tichounce umírají — a o její „lásce“ vůbec nic nevědí!… A tak se staly květiny symbolem lásky a krásy… Květiny oddělené od svých kořenů!…

… A jiný muž vykládá:

„Já — miluji svou ženu! Moje vášeň je tak silná, že kdyby mě vyměnila za jiného, tak ji zabiju!“

… “Já — miluji slávu — víc, než všechny ženy! — dodává plukovník. — Za okamžik slávy jsem ochotný obětovat všechno!“… Když najde nepřítele — posílá vojsko umírat… Za okamžik vlastní slávy je připraven druhým brát životy…

… “Já — miluji vlast! — říká císař. — Já sám tvořím zákony své země. Všichni budou poslouchat má přání! Všechno bude podle mé vůle: já — miluji nebo trestám, já — můžu ustanovit mír nebo začít válku!“

… Ještě člověk uslyšel:

„My milujeme Boha. Za naši víru jsme připraveni umírat! Za naši víru jsme připraveni zabíjet!“

* * *

O váhe našich slov

Dodatok dňa 19.4. 2012: Dnes ako som si prechádzala Dhammapadam, narazila som na súvisiacu myšlienku k ponaučeniam tohto článku:

„Nehovor nikdy hrubo; tí, ktorých tak oslovíš, ti odplatia rovnakým spôsobom. Drsná reč spôsobí bolesť a privodí odplatu.“

V komentári pre lilah som spomenula, že správanie nášho partnera závisí aj od nášho správania. Keď som to písala, hneď mi napadol jeden príbeh z knihy Vidět v druhém Krista a pripájam ho ako názornú ukážku na to, že ako my k iným, tak aj oni k nám. Tento príbeh má múdre a pravdivé ponaučenie s jedným krásnym výrokom, ktorý nájdete na konci príbehu.

Niekoľko slov na začiatok:

Dobré slovo sa dotýka toho dobrého v druhom a to sa potom môže rozvinúť. Zlé slovo naopak druhého tlačí smerom k zlému. V prijatí druhého ide o dôveru v jeho pozitívne jadro. Dobro v človeku je často zahalené, nemôže sa rozvinúť, pretože ho druhí nevidia a neprijímajú. Chválením prelamujeme šupinu, za ktorou sa dobré jadro ukrýva. Chváliť druhého znamená, že ho prijímame v jeho pravej podstate.

Ako dokáže chvála v človeku prebudiť jeho dobré jadro, nám môže ujasniť nasledujúci mníšsky príbeh:

Kniha o pastierovi

Kniha o pastierovi prišla na svet za zvláštnych okolností. Autorka ju objavila náhodou, keď po smrti istého profesora angličtiny kúpila jeho starú usadlosť vo Vermonte. Profesor mal všade truhlice, fascikle a veľa kníh, medzi ktorými sa našla aj kniha z 11. až 16. storočia. Väzba z jemnej kože mala vytlačený obrázok pastiera a medzi stránkami bol lístok „Treba dať preložiť“. Profesor to už nestihol a tak Joann Davisová našla prekladateľských expertov z najvýznamnejších univerzít s ktorými rok pripravovali Knihu o pastierovi, z ktorej dnes prinášam jeden pekný a nadčasový príbeh.

Ľahké ako pierko

Pastier spal. Snívalo sa mu, že je na vzdialenom mieste so zelenými pastvinami. Neboli tam tŕnisté kríky, ktoré by mohli poraniť ovce, neohrozovali ich ani nebezpečné hrádze. No najzvláštnejšie bolo, že na drevenej truhlici na rázcestí sedel vráskavý Starec a ukazoval smer.

„Vitaj,“ povedal Starec. „Hľadáš niečo?“

„Ako viete?“spýtal sa pastier.

„Podľa výrazu tvojej tváre. Mnohí ľudia, čo sem prichádzajú, sa usilujú nájsť novú cestu. Môžem ťa usmerniť, ale najprv treba odvážiť tvoje srdce.“

Pokračovanie

Príbeh o prekonávaní prekážok – “pohorí“ na ceste za Otcom (Bohom)

Pekný príbeh s názornou ukážkou o prekonávaní prekážok na našej ceste, ktorý je doplnený komentárom (vysvetlením) Miroslava Hrabicu.

Pohádka o synu a otci

Jeden mladý muž se vydal na cestu ke svému otci. Za sebou měl už dlouhé putování, když před ním vyvstal souvislý pás vysokých a obtížně překonatelných hor. Dříve, než přišel k úpatí nejbližší hory, potkal člověka, který mu připadal moudrý, poněvadž mluvil zasvěceně o všem, nač se ho kdokoli zeptal. I vyprávěl mu, kam jde a že ho čeká náročné překonání nedalekého pohoří. Učenec mladíkovi poradil:

„Jdi po té cestě vpravo. Uvidíš, že nepovede přes hory, ale prokličkuje údolími mezi nimi. Bude rychlá, bezpečná a určitě po ní brzy ke svému otci dojdeš.”

Paulo Coelho: Príbeh o Nasrudínovi

Nasrudín ohlásil začiatok prednášky na druhú hodinu popoludní a záujem bol obrovský: predalo sa všetkých tisíc vstupeniek a viac než šeststo ľudí zostalo vonku a sledovalo prednášku na uzavretom televíznom okruhu.
Presne o druhej hodine prišiel Nasrudínov asistent a oznámil, že pre nepredvídané okolnosti začne prednáška neskôr. Niektorí ľudia namrzene vstali, vyžiadali si vrátenie vstupného a odišli. I tak zostalo v sále a vonku ešte mnoho ľudí.
Ani do štvrtej popoludní sa súfijský majster nedostavil a ľudia začali pomaly odchádzať a brať si peniaze spät: v tú dobu napokon končila pracovná doba a bol čas vrátit sa domov. O šiestej hodine už z tisícsedemsto pôvodných poslucháčov ostalo menej než sto.

 
A vtedy vstúpil dovnútra Nasrudín. Na prvý pohľad bol úplne opitý a hneď začal flirtovať s nejakou krásavicou v prvom rade.  Sotva pominul moment prekvapenia, ľudia sa začali rozčuľovať: ako je možné, že po štvorhodinovom oneskorení sa ten človek správa takto? Ozvali sa prejavy nesúhlasu, ale súfijský majster si to vôbec nevšímal: ďalej vykrikoval, aká je tá slečna sexy, a pozval ju, aby s ním šla do Francúzska.

Srdce mi horí ako plameň

Kniha Myšlienky písané do piesku obsahuje veľa krásnych, múdrych a poučných príbehov.  Tieto príbehy boli prepísané z knihy, ktorá nesie názov Šaseki-šú (Zbierka kameňa a piesku), ktorú koncom 13. storočia napísal japonský majster Mudžú, ako aj z anekdot zenových mníchov z rôznych kníh uverejnených v Japonsku na prelome tohto storočia. Pre ľudí Východu, ktorí sa viac zaoberajú bytím ako obchodom, má sebaobjavenie nesmierny význam. Človek má pri ňom predsavzatie otvoriť sa tak, ako to urobil Budha. Tieto príbehy sú o takomto sebaobjavovaní.

Pokračovanie

Láska a dobrota – vzťahy dávnych párov

Na stránke Falun Gong som našla veľmi pekné príbehy zo starej Číny. Možno sa zapáčia aj vám.

 

V tradičnej kultúre sa okrem lásky dvojice kladie väčší dôraz na zodpovednosť za vzájomnú starostlivosť. “Desať rokov sa musia snažiť, aby mohli spolu žiť, sto rokov sa musia snažiť, aby spolu mohli spať.” Toto ukazuje, že vzťahy sa tiahnu dlhými rokmi a ľudia si vážia osud.

Dnes, keď rozvodovosť stúpa, človeku príjemne padne prečítať si príbehy o dávnych pároch.

Múdra nevesta pokorila svojho muža Xu

V období Troch kráľovstiev sa Xu Yun, ktorý žil v kráľovstve Wei, oženil s dcérou generála Ruana. Nevesta bola veľmi škaredá, takže Xu Yun hľadal výhovorky, aby nemusel po obrade vstúpiť do nevestinej izby. Jeho rodina sa tým trápila. Potom ho prišiel navštíviť minister poľnohospodárstva Huan Fan. Xu Yun ho prijal a rozprával sa s ním pred nevestinou izbou.

Pán Boh aj dnes vypočuje modlitby spravodlivých

Dnes som si prečítala jeden krásny príbeh, ktorý sa celkom hodí na tento čas pred sviatkami. Možno vás osloví a zapáli vo vašom srdci svetielko lásky, nádeje a viery. Krásne sviatky priatelia!!!

Raz jeden mladík, ktorý žil hlboký duchovný život, zašiel do jednej spriatelenej rodiny na biblickú hodinu. Bolo to akurát štvrtok večer. Manželia, ktorí viedli stretnutie, rozdelili modlitebnú hodinu na dve časti: počúvajme Boha” a „poslušne sledujme, čo od nás žiada”. Chlapcovi neustále chodila po rozume otázka, či sa Pán Boh prihovára ľuďom ešte aj dnes?

Po biblickej hodine sa s priateľmi ešte zastavili v jednej kaviarni. Zhovárali sa o tom, čo počuli na stretnutí; rozprávali svoje skúsenosti, ako ich Boh viedol rozličnými cestami. Bolo už okolo 22 hodín, keď sa mládenec rozlúčil so svojimi priateľmi. Sadol si do svojho auta a začal sa modliť:

„Bože môj, ak sa ešte prihováraš k ľuďom, prihovor sa aj ku mne. Počúvnem na Tvoje slovo a urobím všetko, aby som poslušne vykonal to, čo si želáš.”

Príbeh o tom, ako sa svet odráža v našom srdci

Počas večerného čítaníčka ma oslovil jeden príbeh o tom, ako to vonkajšie, s čím sa stretávame, odráža to, čo nosíme vo svojom vnútri. Článok pochádza z tejto stránky.  Je to taký menší článoček k sebapoznávaniu. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo nosíme vo svojich srdciach.

Na ceste do Korintu sedel starý mudrc. Raz išiel okolo cudzinec, ktorý sa počas odpočinku pustil so starcom do reči:

„Aký sú tu ľudia?“ Vyzvedal cudzinec.

„Odkiaľ pochádzaš?“ Opýtal sa mudrc.

„Z Atén.“

Prítomný okamih. “Že by to bolo takto?”

Napísať tento článok sa chystám už viac dní. Zo začiatku som to chcela nechať tak, pretože sa mi zdalo ťažké vysvetliť niečo, čo som precítila (každý si musí to svoje precítiť sám), ale po istých skutočnostiach a nájdení jedného príbehu som ho predsa len napísala. Niekomu možno pomôže pochopiť to, čomu som ja dlho nerozumela, inému to zas nemusí dať nič, ba čo viac, môže sa mu to zdať komplikovanejšie. Knihu “Jednota všetkého živého“ od Tolleho čítam už druhý krát. Nečítala som od neho veľa vecí, maximálne to, čo je na tejto stránke v článkoch. Nejako som totiž nevedela pochopiť ten jeho prítomný okamih. Ako som však začala čítať túto jeho knihu, veľa vecí sa mi odkrylo, mnoho som pochopila a precítila a verím, že ešte aj pochopím a precítim. Stačilo mi len nazrieť do seba a hneď som dostala odpovede a aj väčšiu chuť pracovať na sebe, pretože vidím, že to prináša svoje ovocie. To je vlastne aj príčina, kvôli ktorej budem písať istú dobu menej článkov, chcem sa totiž venovať sebe.

O prítomnosti treba vedieť to, že je to „teraz“. Niečo, čo je, alebo čo sa odohráva v danej chvíli.

Príbeh lásky

Pred dlhou, dlhou dobou existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, múdrosť… a okrem ostatných rôznych pocitov aj láska.

Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si teda pripravil svoju loď a chystal sa odplávať z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Ešte než sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc.

Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Opýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma zobrať so sebou?” “Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata a striebra. Tu pre teba nie je miesto.”

Tak sa láska opýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi. “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?” “Ja ťa, láska, nemôžem zobrať…” odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.”

Exupéry: Malý princ

Pri čítaní rozprávky Malý princ sa mi zapáčili niektoré myšlienky…

Malý princ požiadal kráľa o láskavosť:

- Chcel by som vidieť západ slnka… Urobte mi tú radosť… Prikážte slnku, aby zapadlo…

- Keby som prikázal niektorému generálovi, aby lietal z kvetiny na kvetinu ako motýľ, alebo aby napísal tragédiu, či aby sa premenil na morského vtáka, a ten generál by rozkaz nevykonal, kto by to zavinil, on, alebo ja?

- Boli by ste to vy, – pevne odpovedal Malý princ.

- Správne. Od každého treba žiadať len to, čo môže dať, – pokračoval kráľ. – Autorita sa zakladá predovšetkým na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora, urobí revolúciu. Ja mám právo vyžadovať poslušnosť, pretože moje rozkazy sú rozumné.

Miguel Ruiz: Povesť Adama a Evy z iného hľadiska

Miguel Ruiz vo svojej knihe Hlas poznání rozpráva príbeh o Adamovi a Eve – jednom z najväčších učení všetkých čias, ale podľa Ruiza chápe toto učenie väčšina ľudí nesprávne. Preto vo svojej knihe rozpráva tento príbeh z iného hľadiska a hovorí, že je o vás a o ňom. Je o nás všetkých, o celom ľudstve a v tomto príbehu si hovoríme Adam a Eva. Sme pôvodní ľudia.

Príbeh začína v dobe, kedy sme boli nevinní a mali sme otvorené svoje duchovné oči, teda pred tisíckami rokov. Vtedy sme žili v raji, ktorý bol nebom na Zemi. Neustále sme hovorili s Bohom a on s nami. Život v raji bol krásny, Boh nám dal úplnú slobodu a my sme milovali všetky tvory. Pôvodní ľudia videli svet očami pravdy, taký, aký je. Taký sme bývali.

Povesť hovorí, že uprostred raja boli dva stromy – strom života, ktorý dával život všetkému existujúcemu a strom smrti, známy ako strom poznania. Strom poznania bol krásny a zvodný, lenže Boh nechcel, aby sme sa k nemu približovali. Boh povedal, že ak ochutnáme ovocie z tohto stromu, môžeme umrieť.

Poznáte svoje vnútorné doly?

Príbeh na zamyslenie od Oxany Hofmanovej.

Každý deň chodil drevorubač do lesa. Niekedy sa vracal hladný, niekedy bolo príliš teplo a inokedy príliš zima. V lese žil mystik a keď videl, že drevorubač starne, začína byť chorý a vracia sa hladný, povedal: „Počúvaj, prečo nezájdeš trocha hlbšie do lesa?“ Drevorubač odpovedal: „Prečo? Čo ma tam čaká? Viac stromov? Stojí mi za to, pokiaľ to nie je nutné, ťahať drevo niekoľko kilometrov?“

Mystik povedal: „Nie. Ak však pôjdeš ďalej, nájdeš medený dol…Nebudeš musieť každý deň rúbať stromy.“ Človek sa zamyslel: „Prečo to neskúsiť?“ Tak zašiel hlbšie do lesa a našiel medený dol. Bol veľmi šťastný, vrátil sa a padol mystikovi k nohám.

„Musíš ísť ešte hlbšie do lesa.“

„Ale prečo? Teraz budem mať dosť jedla na sedem dní.“

Súfijský príbeh o Ježišovi

Miro mi dnes poslal jeden príbeh, ktorý podnecuje k zamysleniu sa nad tým, aký život vedieme a že si vždy môžeme vybrať. Je ľahké obviňovať z nášho nešťastia iných, ale často zabúdame, že si môžeme za všetko sami a máme možnosť výberu. Keby aj tí ľudia, ktorých Ježiš stretol, chceli byť iný, tak taký aj budú. A prečo ľudia tak často obviňujú iných? Aby sa zbavili zodpovednosti?

Ježíš se vydal do jednoho města a když tam vešel, spatřil muže, kterého znal. Už se s ním kdysi setkal. Ten muž byl slepý a Ježíš mu vrátil zrak. Muž právě běžel za jednou prostitutkou. Ježíš ho zastavil a zeptal se ho: „Vzpomínáš si na mně?“

Muž řekl: „Ano, vzpomínám si na tebe a nikdy ti to neodpustím! Byl jsem slepý a naprosto šťastný, protože jsem nikdy neviděl nic krásného. Tys mi vrátil zrak. A teď mi řekni, co s ním mám dělat? Pořád mě to přitahuje ke krásným ženám.“

Sofista a mudrc z Milétu

Tento príbeh tu už raz bol, ale vzhľadom k tomu, že v minulosti tu nebol ako článok, pripájam ho teraz k poučným príbehom.

Jeden sofista prišiel k jednému z mudrcov Grécka a myslel si, že ho svojimi otázkami privedie do rozpakov . A l e mudrc z Milétu obstál v skúške, pretože na všetky otázky odpovedal bez najmenšieho rozmýšľania a s najväčšou presnosťou.

Poznáte Nanny McPhee a tajomstvá zakódované v rozprávke?

Tento článok som sa chystala napísať už dávnejšie, ale až včera večer som nad ním premýšľala intenzívnejšie a došla som k záveru, že je čas, pretože som si ho začala zapisovať do mobilu. Nanny McPhee je názov rozprávky a zároveň je to aj osoba – v tomto prípade pestúnka, opatrovateľka, vychovávateľka. Prichádza k zlým deťom, ktoré svojim správaním vyhnali všetky možné pestúnky. Má na tvári rôzne výrastky a bradavice, vystávajúce zuby…Zaujímavé však je, že vždy, keď sa deti niečo naučia (napríklad poďakovať), niečo jej z tváre zmizne.

Nerozumela som tomu až donedávna, keď som si rozprávku pozrela asi tretí krát. To, čo má na tvári je

Vohnalo mi slzy do očí

Ale nie od smútku, skôr od prístupu toho človeka k životu a ku všetkému. Je to trošku dlhý príbeh, ale stojí za to, aby ste naň obetovali chvíľku svojho času. Určite neoľutujete.

Nájdime si čas na vďaku

Keď si sa dnes ráno zobudil všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo tých pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc, čo sa stalo včera. Avšak všimol som si, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do práce. Bol som trpezlivý, keď si utekal z domu, obliekajúc sa… Viem, že si mal toľko času, aby si sa zastavil a povedal aspoň: čau. Avšak bol si príliš zaneprázdnený. Kvôli tomu som znova dovolil, aby sa zrodil nový deň a zapálil som nebo pre Teba, naplnil som ho farbami a sladkým spevom vtákov, aby som videl, či si ma počul. Pozoroval som Ťa keď si išiel do práce a čakal som Ťa trpezlivo celý deň. So všetkými vecami, čo si mal urobiť som Ťa podporil, ale bol si veľmi zamestnaný, aby si mi niečo povedal. Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda odnáša stres. Keď však začalo pršať, rozzúril si sa a urazil si moje meno. Veľmi som dúfal, že budeš rozprávať, bolo ešte veľa času. Potom si zapol telku, ja som však trpezlivo čakal. Počas programu si sa navečeral, avšak znovu si zabudol na mňa, nevenoval si mi ani slovo. Všimol som si, že si veľmi unavený a túžiš po tichu a tak som zatemnil nebo, zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si zničený. Poprial si dobrú noc celej

Ktorý uhol pohľadu sa vám páči viac?

Ako nazeráte na veci vy?Je to podľa toho, ako vám je a ako sa cítite? Či už automaticky pri každej maličkosti sledujete seba, ako reagujete na veci a ako ich vnímate? Chcela by som vám napísať niečo o uhloch pohľadu. Každý ich spomína, ale čo to vlastne je? Je to akýsi pohľad na vec z rôznych strán. Ľudia väčšinou vnímajú len všetko tak, ako to k nim príde. Ak sa im stane niečo ,,zlé” (v ich ponímaní zlé), neskúmajú žiadnu inú stranu, a berú veci také, ako k nim prídu. Toto je zlé, pretože dobré vyzerá inak, tak to bude naozaj zlé.