Príbeh žiaka, ktorý sa stal adeptom.

Egyptskí vysokí Majstri prijímali do svojich kruhov nových adeptov. Kým však niekto skutočne vyhovel a ukázal sa byť hodným prijať učenie, bol skúšaný jeho charakter a kvality srdca. Uchádzači museli pracovať v miestnej komunite pre chorých a to máličko, čo dostali zaplatené, bolo smerované ľuďom a trpiacim, ktorých život ťažko stíhal. Tento čas bol skúšobným obdobím, kým bol žiak skutočne prijatý do kruhov múdrych a stal sa adeptom. Majstri sledovali ich činy, rozhodnutia, sebakázeň, chovanie, dodržovanie cvičení, dokonca videli aj do ich sŕdc, pričom títo žiaci ani len nevedeli, že Majstri boli už vopred oboznámení s tým, ktorá duša je pripravená načúvať učeniu Najvyššieho.

Jedného dňa prišiel istý žiak k Majstrovi a požiadal ho, aby určitá časť jeho platu mohla poputovať k tej rodine, ktorú on sám vyberie. Vedel, že tento čin môže prispieť k jeho neprijatiu, pretože žiadal výnimku z Majstrovho rozhodnutia, ktoré platilo pre všetkých. Nemohol však konať inak, to srdce mu takto diktovalo a on bol rozhodnutý vyhovieť mu i za cenu, že by sa musel vzdať múdrosti, po ktorej tak túžil. Veď nešlo o žiadnu inú rodinu, než o jeho vlastnú. To za nich prosil.

Majster bez okolkov tejto žiadosti vyhovel a poslal žiaka vykonávať svoju obvyklú prácu. Takto to pokračovalo deň za dňom, kým prišiel na rad dlho očakávaný deň prijímania. Po práci v komunite chorých sa uchádzači v neskorých nočných hodinách zišli v prijímacej sieni. Svetlo vrhali iba ohnivé čaše a vo vzduchu vládla tajomná atmosféra. Uchádzači sediac na zemi v tichosti očakávali Majstra. Boli už vopred oboznámení s tým, ako bude ceremónia postupovať.

Kde prebýva Boh?

V jednej dedine sa pri studni zastavila skupina potulných Cigánov. Z blízkeho domčeka vybehlo asi päťročné dieťa a zvedavo si cigánov prehliadalo.
Priťahoval ho zvlášť jeden, ktorý si nabral zo studne do vedra vodu a s nohami doširoka rozkročenými hltavo pil. Potôčik vody mu stekal po lesklých a hustých fúzoch, silnými rukami si pridržiaval vedro pri ústach, akoby to bol hrnček.

 
Keď sa napil, vytiahol šatku, ktorá hrala všetkými farbami a otrel si tvár. Potom sa naklonil a pátravo sa zahľadel do studne. Dieťa bolo zvedavé, a tak sa priblížilo krôčik po krôčiku k studni, aby sa tiež pozrelo, čo to tam cigán vidí.

Kniha o pastierovi

Kniha o pastierovi prišla na svet za zvláštnych okolností. Autorka ju objavila náhodou, keď po smrti istého profesora angličtiny kúpila jeho starú usadlosť vo Vermonte. Profesor mal všade truhlice, fascikle a veľa kníh, medzi ktorými sa našla aj kniha z 11. až 16. storočia. Väzba z jemnej kože mala vytlačený obrázok pastiera a medzi stránkami bol lístok „Treba dať preložiť“. Profesor to už nestihol a tak Joann Davisová našla prekladateľských expertov z najvýznamnejších univerzít s ktorými rok pripravovali Knihu o pastierovi, z ktorej dnes prinášam jeden pekný a nadčasový príbeh.

Ľahké ako pierko

Pastier spal. Snívalo sa mu, že je na vzdialenom mieste so zelenými pastvinami. Neboli tam tŕnisté kríky, ktoré by mohli poraniť ovce, neohrozovali ich ani nebezpečné hrádze. No najzvláštnejšie bolo, že na drevenej truhlici na rázcestí sedel vráskavý Starec a ukazoval smer.

„Vitaj,“ povedal Starec. „Hľadáš niečo?“

„Ako viete?“spýtal sa pastier.

Ako na nás vplývajú slová

Istý guru sa raz snažil vysvetliť, ako silno ľudia reagujú na slová. Ktosi z davu sa postavil a protestoval: „Neverím, že by na nás slová mali až taký veľký vplyv!“

Guru ho zahriakol: „Sadni si, ty vôl!“

Muž zosivel od hnevu a povedal: „Hovoríte, že ste osvietený človek, ale mali by ste sa hanbiť.“

Podobenstvo o láske

Žil-byl člověk. Odjakživa slyšel slova: „Bůh je Láska“.

Řekl si: Půjdu — lásku hledat budu. A cestou poslouchal, co lidé o lásce říkají.

* * *

A slyšel tohle:

… “Miluji maso!“ — řekl jeden. Šel, zařezal jehňátko — upekl a začal jíst jeho tělo…

… “Já miluji lov! — povídá druhý. — Ulovím každého ptáka v letu. A každé zvíře vyslídím, neomylně trefím, zabiji a stáhnu z něj kůži.“

… “Ach, jak já miluji nosit kožešiny!“ — říká jedna krasavice.

… “A já ještě miluji květiny!“ — dodává druhá… Spoustu květin v kyticích rozestavuje ve vázách — dívá se na ně a těší se z toho, jak uvadají a tichounce umírají — a o její „lásce“ vůbec nic nevědí!… A tak se staly květiny symbolem lásky a krásy… Květiny oddělené od svých kořenů!…

… A jiný muž vykládá:

„Já — miluji svou ženu! Moje vášeň je tak silná, že kdyby mě vyměnila za jiného, tak ji zabiju!“

… “Já — miluji slávu — víc, než všechny ženy! — dodává plukovník. — Za okamžik slávy jsem ochotný obětovat všechno!“… Když najde nepřítele — posílá vojsko umírat… Za okamžik vlastní slávy je připraven druhým brát životy…

… “Já — miluji vlast! — říká císař. — Já sám tvořím zákony své země. Všichni budou poslouchat má přání! Všechno bude podle mé vůle: já — miluji nebo trestám, já — můžu ustanovit mír nebo začít válku!“

… Ještě člověk uslyšel:

„My milujeme Boha. Za naši víru jsme připraveni umírat! Za naši víru jsme připraveni zabíjet!“

* * *

O váhe našich slov

Dodatok dňa 19.4. 2012: Dnes ako som si prechádzala Dhammapadam, narazila som na súvisiacu myšlienku k ponaučeniam tohto článku:

„Nehovor nikdy hrubo; tí, ktorých tak oslovíš, ti odplatia rovnakým spôsobom. Drsná reč spôsobí bolesť a privodí odplatu.“

V komentári pre lilah som spomenula, že správanie nášho partnera závisí aj od nášho správania. Keď som to písala, hneď mi napadol jeden príbeh z knihy Vidět v druhém Krista a pripájam ho ako názornú ukážku na to, že ako my k iným, tak aj oni k nám. Tento príbeh má múdre a pravdivé ponaučenie s jedným krásnym výrokom, ktorý nájdete na konci príbehu.

Niekoľko slov na začiatok:

Dobré slovo sa dotýka toho dobrého v druhom a to sa potom môže rozvinúť. Zlé slovo naopak druhého tlačí smerom k zlému. V prijatí druhého ide o dôveru v jeho pozitívne jadro. Dobro v človeku je často zahalené, nemôže sa rozvinúť, pretože ho druhí nevidia a neprijímajú. Chválením prelamujeme šupinu, za ktorou sa dobré jadro ukrýva. Chváliť druhého znamená, že ho prijímame v jeho pravej podstate.

Ako dokáže chvála v človeku prebudiť jeho dobré jadro, nám môže ujasniť nasledujúci mníšsky príbeh:

Kniha o pastierovi

Kniha o pastierovi prišla na svet za zvláštnych okolností. Autorka ju objavila náhodou, keď po smrti istého profesora angličtiny kúpila jeho starú usadlosť vo Vermonte. Profesor mal všade truhlice, fascikle a veľa kníh, medzi ktorými sa našla aj kniha z 11. až 16. storočia. Väzba z jemnej kože mala vytlačený obrázok pastiera a medzi stránkami bol lístok „Treba dať preložiť“. Profesor to už nestihol a tak Joann Davisová našla prekladateľských expertov z najvýznamnejších univerzít s ktorými rok pripravovali Knihu o pastierovi, z ktorej dnes prinášam jeden pekný a nadčasový príbeh.

Ľahké ako pierko

Pastier spal. Snívalo sa mu, že je na vzdialenom mieste so zelenými pastvinami. Neboli tam tŕnisté kríky, ktoré by mohli poraniť ovce, neohrozovali ich ani nebezpečné hrádze. No najzvláštnejšie bolo, že na drevenej truhlici na rázcestí sedel vráskavý Starec a ukazoval smer.

„Vitaj,“ povedal Starec. „Hľadáš niečo?“

„Ako viete?“spýtal sa pastier.

„Podľa výrazu tvojej tváre. Mnohí ľudia, čo sem prichádzajú, sa usilujú nájsť novú cestu. Môžem ťa usmerniť, ale najprv treba odvážiť tvoje srdce.“

Pokračovanie

Príbeh o prekonávaní prekážok – “pohorí“ na ceste za Otcom (Bohom)

Pekný príbeh s názornou ukážkou o prekonávaní prekážok na našej ceste, ktorý je doplnený komentárom (vysvetlením) Miroslava Hrabicu.

Pohádka o synu a otci

Jeden mladý muž se vydal na cestu ke svému otci. Za sebou měl už dlouhé putování, když před ním vyvstal souvislý pás vysokých a obtížně překonatelných hor. Dříve, než přišel k úpatí nejbližší hory, potkal člověka, který mu připadal moudrý, poněvadž mluvil zasvěceně o všem, nač se ho kdokoli zeptal. I vyprávěl mu, kam jde a že ho čeká náročné překonání nedalekého pohoří. Učenec mladíkovi poradil:

„Jdi po té cestě vpravo. Uvidíš, že nepovede přes hory, ale prokličkuje údolími mezi nimi. Bude rychlá, bezpečná a určitě po ní brzy ke svému otci dojdeš.”

Paulo Coelho: Príbeh o Nasrudínovi

Nasrudín ohlásil začiatok prednášky na druhú hodinu popoludní a záujem bol obrovský: predalo sa všetkých tisíc vstupeniek a viac než šeststo ľudí zostalo vonku a sledovalo prednášku na uzavretom televíznom okruhu.
Presne o druhej hodine prišiel Nasrudínov asistent a oznámil, že pre nepredvídané okolnosti začne prednáška neskôr. Niektorí ľudia namrzene vstali, vyžiadali si vrátenie vstupného a odišli. I tak zostalo v sále a vonku ešte mnoho ľudí.
Ani do štvrtej popoludní sa súfijský majster nedostavil a ľudia začali pomaly odchádzať a brať si peniaze spät: v tú dobu napokon končila pracovná doba a bol čas vrátit sa domov. O šiestej hodine už z tisícsedemsto pôvodných poslucháčov ostalo menej než sto.

 
A vtedy vstúpil dovnútra Nasrudín. Na prvý pohľad bol úplne opitý a hneď začal flirtovať s nejakou krásavicou v prvom rade.  Sotva pominul moment prekvapenia, ľudia sa začali rozčuľovať: ako je možné, že po štvorhodinovom oneskorení sa ten človek správa takto? Ozvali sa prejavy nesúhlasu, ale súfijský majster si to vôbec nevšímal: ďalej vykrikoval, aká je tá slečna sexy, a pozval ju, aby s ním šla do Francúzska.

Srdce mi horí ako plameň

Kniha Myšlienky písané do piesku obsahuje veľa krásnych, múdrych a poučných príbehov.  Tieto príbehy boli prepísané z knihy, ktorá nesie názov Šaseki-šú (Zbierka kameňa a piesku), ktorú koncom 13. storočia napísal japonský majster Mudžú, ako aj z anekdot zenových mníchov z rôznych kníh uverejnených v Japonsku na prelome tohto storočia. Pre ľudí Východu, ktorí sa viac zaoberajú bytím ako obchodom, má sebaobjavenie nesmierny význam. Človek má pri ňom predsavzatie otvoriť sa tak, ako to urobil Budha. Tieto príbehy sú o takomto sebaobjavovaní.

Srdce mi horí ako plameň

Šaku Sóen, prvý učiteľ zenu, ktorý prišiel do Ameriky, povedal:

„Srdce mi horí ako plameň, no oči sú studené ako mŕtvy popol.”

Uviedol nasledujúce predpisy, ktoré dodržiaval každý deň po celý život:

Láska a dobrota – vzťahy dávnych párov

Na stránke Falun Gong som našla veľmi pekné príbehy zo starej Číny. Možno sa zapáčia aj vám.

 

V tradičnej kultúre sa okrem lásky dvojice kladie väčší dôraz na zodpovednosť za vzájomnú starostlivosť. “Desať rokov sa musia snažiť, aby mohli spolu žiť, sto rokov sa musia snažiť, aby spolu mohli spať.” Toto ukazuje, že vzťahy sa tiahnu dlhými rokmi a ľudia si vážia osud.

Dnes, keď rozvodovosť stúpa, človeku príjemne padne prečítať si príbehy o dávnych pároch.

Múdra nevesta pokorila svojho muža Xu

V období Troch kráľovstiev sa Xu Yun, ktorý žil v kráľovstve Wei, oženil s dcérou generála Ruana. Nevesta bola veľmi škaredá, takže Xu Yun hľadal výhovorky, aby nemusel po obrade vstúpiť do nevestinej izby. Jeho rodina sa tým trápila. Potom ho prišiel navštíviť minister poľnohospodárstva Huan Fan. Xu Yun ho prijal a rozprával sa s ním pred nevestinou izbou.

Pán Boh aj dnes vypočuje modlitby spravodlivých

Dnes som si prečítala jeden krásny príbeh, ktorý sa celkom hodí na tento čas pred sviatkami. Možno vás osloví a zapáli vo vašom srdci svetielko lásky, nádeje a viery. Krásne sviatky priatelia!!!

Raz jeden mladík, ktorý žil hlboký duchovný život, zašiel do jednej spriatelenej rodiny na biblickú hodinu. Bolo to akurát štvrtok večer. Manželia, ktorí viedli stretnutie, rozdelili modlitebnú hodinu na dve časti: počúvajme Boha” a „poslušne sledujme, čo od nás žiada”. Chlapcovi neustále chodila po rozume otázka, či sa Pán Boh prihovára ľuďom ešte aj dnes?

Po biblickej hodine sa s priateľmi ešte zastavili v jednej kaviarni. Zhovárali sa o tom, čo počuli na stretnutí; rozprávali svoje skúsenosti, ako ich Boh viedol rozličnými cestami. Bolo už okolo 22 hodín, keď sa mládenec rozlúčil so svojimi priateľmi. Sadol si do svojho auta a začal sa modliť:

„Bože môj, ak sa ešte prihováraš k ľuďom, prihovor sa aj ku mne. Počúvnem na Tvoje slovo a urobím všetko, aby som poslušne vykonal to, čo si želáš.”

Príbeh o tom, ako sa svet odráža v našom srdci

Počas večerného čítaníčka ma oslovil jeden príbeh o tom, ako to vonkajšie, s čím sa stretávame, odráža to, čo nosíme vo svojom vnútri. Článok pochádza z tejto stránky.  Je to taký menší článoček k sebapoznávaniu. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo nosíme vo svojich srdciach.

Na ceste do Korintu sedel starý mudrc. Raz išiel okolo cudzinec, ktorý sa počas odpočinku pustil so starcom do reči:

„Aký sú tu ľudia?“ Vyzvedal cudzinec.

„Odkiaľ pochádzaš?“ Opýtal sa mudrc.

„Z Atén.“

Prítomný okamih. “Že by to bolo takto?”

Napísať tento článok sa chystám už viac dní. Zo začiatku som to chcela nechať tak, pretože sa mi zdalo ťažké vysvetliť niečo, čo som precítila (každý si musí to svoje precítiť sám), ale po istých skutočnostiach a nájdení jedného príbehu som ho predsa len napísala. Niekomu možno pomôže pochopiť to, čomu som ja dlho nerozumela, inému to zas nemusí dať nič, ba čo viac, môže sa mu to zdať komplikovanejšie. Knihu “Jednota všetkého živého“ od Tolleho čítam už druhý krát. Nečítala som od neho veľa vecí, maximálne to, čo je na tejto stránke v článkoch. Nejako som totiž nevedela pochopiť ten jeho prítomný okamih. Ako som však začala čítať túto jeho knihu, veľa vecí sa mi odkrylo, mnoho som pochopila a precítila a verím, že ešte aj pochopím a precítim. Stačilo mi len nazrieť do seba a hneď som dostala odpovede a aj väčšiu chuť pracovať na sebe, pretože vidím, že to prináša svoje ovocie. To je vlastne aj príčina, kvôli ktorej budem písať istú dobu menej článkov, chcem sa totiž venovať sebe.

O prítomnosti treba vedieť to, že je to „teraz“. Niečo, čo je, alebo čo sa odohráva v danej chvíli.

Príbeh lásky

Pred dlhou, dlhou dobou existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, múdrosť… a okrem ostatných rôznych pocitov aj láska.

Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si teda pripravil svoju loď a chystal sa odplávať z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Ešte než sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc.

Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Opýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma zobrať so sebou?” “Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata a striebra. Tu pre teba nie je miesto.”

Tak sa láska opýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi. “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?” “Ja ťa, láska, nemôžem zobrať…” odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.”

Exupéry: Malý princ

Pri čítaní rozprávky Malý princ sa mi zapáčili niektoré myšlienky…

Malý princ požiadal kráľa o láskavosť:

- Chcel by som vidieť západ slnka… Urobte mi tú radosť… Prikážte slnku, aby zapadlo…

- Keby som prikázal niektorému generálovi, aby lietal z kvetiny na kvetinu ako motýľ, alebo aby napísal tragédiu, či aby sa premenil na morského vtáka, a ten generál by rozkaz nevykonal, kto by to zavinil, on, alebo ja?

- Boli by ste to vy, – pevne odpovedal Malý princ.

- Správne. Od každého treba žiadať len to, čo môže dať, – pokračoval kráľ. – Autorita sa zakladá predovšetkým na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora, urobí revolúciu. Ja mám právo vyžadovať poslušnosť, pretože moje rozkazy sú rozumné.

Miguel Ruiz: Povesť Adama a Evy z iného hľadiska

Miguel Ruiz vo svojej knihe Hlas poznání rozpráva príbeh o Adamovi a Eve – jednom z najväčších učení všetkých čias, ale podľa Ruiza chápe toto učenie väčšina ľudí nesprávne. Preto vo svojej knihe rozpráva tento príbeh z iného hľadiska a hovorí, že je o vás a o ňom. Je o nás všetkých, o celom ľudstve a v tomto príbehu si hovoríme Adam a Eva. Sme pôvodní ľudia.

Príbeh začína v dobe, kedy sme boli nevinní a mali sme otvorené svoje duchovné oči, teda pred tisíckami rokov. Vtedy sme žili v raji, ktorý bol nebom na Zemi. Neustále sme hovorili s Bohom a on s nami. Život v raji bol krásny, Boh nám dal úplnú slobodu a my sme milovali všetky tvory. Pôvodní ľudia videli svet očami pravdy, taký, aký je. Taký sme bývali.

Povesť hovorí, že uprostred raja boli dva stromy – strom života, ktorý dával život všetkému existujúcemu a strom smrti, známy ako strom poznania. Strom poznania bol krásny a zvodný, lenže Boh nechcel, aby sme sa k nemu približovali. Boh povedal, že ak ochutnáme ovocie z tohto stromu, môžeme umrieť.

Poznáte svoje vnútorné doly?

Príbeh na zamyslenie od Oxany Hofmanovej.

Každý deň chodil drevorubač do lesa. Niekedy sa vracal hladný, niekedy bolo príliš teplo a inokedy príliš zima. V lese žil mystik a keď videl, že drevorubač starne, začína byť chorý a vracia sa hladný, povedal: „Počúvaj, prečo nezájdeš trocha hlbšie do lesa?“ Drevorubač odpovedal: „Prečo? Čo ma tam čaká? Viac stromov? Stojí mi za to, pokiaľ to nie je nutné, ťahať drevo niekoľko kilometrov?“

Mystik povedal: „Nie. Ak však pôjdeš ďalej, nájdeš medený dol…Nebudeš musieť každý deň rúbať stromy.“ Človek sa zamyslel: „Prečo to neskúsiť?“ Tak zašiel hlbšie do lesa a našiel medený dol. Bol veľmi šťastný, vrátil sa a padol mystikovi k nohám.

„Musíš ísť ešte hlbšie do lesa.“

„Ale prečo? Teraz budem mať dosť jedla na sedem dní.“