Poučenia z poézie IV.: Uvedomovanie si vlastných nedostatkov.

Šťastná duše vědomá si vlastních nedostatků –

každý, kdo své chyby vidí, nepropadá zmatku.

I kdybys měl desatery vousy na své líci,

hledej nejdřív chybu v sobě a buď chápající.

Dokud však se nezlíbí vyrašit vousu tvému,

nespílej, holobrádku, jinému bezvousému!

 

Rúmí

Z Masnavíje ma´naví

Poučenia z poézie III.: Z Masnavíje ma´naví (veršov s vnútorným zmyslom).

Poučná báseň od slávneho mystika, zakladateľa dervišského rádu Džaláleddína Rúmího.

O čtyřech Indech

 

Čtvero Indů kdysi vešlo v mešitu,

úctu Bohu vzdát a pomodlit se tu.

Alláha z nich každý vyzýval v okamžení

chtě modlitbou zjevit svoje ponížení.

Přišel moezzin a první z nich ho okřik:

„Moezzine, modlíme se a ty tropíš pokřik!“

Paul Brunton: Pravé umenie ako výzva k Božskému zdroju.

„Žiadny umelec skutočne nič netvorí. Všetko, čo môže robiť, je snažiť sa sprostredkovať ostatným to, čo je sprostredkované jemu.“ (P.B. 14:26)

„Tvorivá schopnosť by sa mala pestovať a rozvíjať ako veľká pomoc k duchovnému rastu i ako jeho výraz.“ (P.B. 14:23)

K čomu nakoniec vyzýva pravé umenie? Nie k dielu, ktoré je jeho vyjadrením, ale k duchu, ktorý ho inšpiruje, k božskému zdroju, ktorý nám pripomína.“ (P.B. 14:27)

Z knihy Perspektivy

Večerné piesne: Keď sa dvaja anjeli – dve srdcia modlia.

Nádhera lásky. Najčistejšia “obeta” – modlitba dvoch milujúcich sŕdc…

Večerní písně

10

Má milá, pojď a poklekni,

teď právě čas je k modlení –

měsíček vyšel nad lesy

a čas můj minul k prodlení.

Však ruce, drahá, nespínej.

Já Tebe, mne obemkni Ty –

a místo rukou srdce dvě

k modlitbě budou sepnuty.

Prebásnená hymna lásky.

Mali ste už možnosť oboznámiť sa s Hymnou lásky z Pavlovho listu Korinťanom? Pokiaľ nie, ponúkam Vám ju na tomto linku, aby ste mohli po jej “spoznaní” prikročiť ďalej k jej prebásnenej forme od Ľubomíra Feldeka. Mám veľmi rada verše a rýmy, aj z toho dôvodu ma oslovila. Je veľmi nádherná, preto by som sa s ňou chcela podeliť a ďakujem aj ja za to, že sa s ňou podelil niekto so mnou. Podávam ju teda ďalej, aby medzi nami šírila svetlo.

Ľubomír Feldek:
HYMNA LÁSKY

 

A hoci by som vládol ľudským
aj anjelským slovom –
keby som lásku nemal, ani láska mňa,
bol by som iba rozcvendžaným kovom,
bol by som iba zvon, čo vyzváňa.

A hoci by som prorokovať vedel
a všetkým tajomstvám sa dotkol dna,
hoci by som sa vyznal v každej vede
a bola vo mne viera ohromná,
čo hory preniesť môže,
nič mi to nepomôže,
keby som lásku nemal, ani láska mňa.

A hoci by som rozdal všetko svoje zbožie
aj svoje telo hodil do ohňa,
nič mi to nepomôže,
keby som lásku nemal, ani láska mňa.

Prívesky pravdy.

Včera večer som po meditácii len ťažko zaspávala a miesto spánku sa mi do mysle vtlačili krásne slová, z ktorých vznikla báseň. Ponúkam jej múdre riadky aj Vám:

 

Jedného dňa smutne volal som do oblakov,

čakajúc na odpoveď z ríše temných mrakov.

Spŕška dažďa priniesla ju mojim mokrým očiam,

zmývajúc zo srdca môjho ten klamlivý močiar.

 

Lež srdce moje klam nikdy nezastieral,

to závoj na očiach bol ten,

o ktorý môj rozum sa opieral.

Poučenia z poézie II.: Spútanie a či voľnosť je svetlom večnosti?

Pokiaľ niečo veľmi silno spútavame, viac to od nás uteká. Čo máme a nedáme, sami onedlho nemusíme mať. Ak však niečomu dáme voľnosť, môže to začať rásť a prinášať večné, neutíchajúce plody. Vyjadruje to i Blakeova báseň Večnosť:

“Kto spútava si radosť pre seba,

ničí si krídla na vzlet do neba.

No kto ju pobozká len úchytkom,

bude sa tešiť večným úsvitom.“

 

William Blake

 

Poučenia z poézie I.: Múdre rady zvierat.

Rytier a Žena III.

Lesík oblečený do farieb leta,

naplnenie v srdci ponúka,

mladý pár tu medzi kríkmi lieta

sledujúc, čo život pre nich splieta.

 

Precítenie jednoty – a jednota sama,

je to, čo ich všetkých spája,

láska je kľúč – ich známa,

objíma ich, sťa sláva.

 

Rytier: „Pokorné srdcia môžu prijať, dar z nebies tak vážený.“

Žena: „Naša bytosť mení sa ním, láskou sme tak mámení.“

Rytier a Žena II.

Tichý šepot lesného lístia

prebudil mladý pár,

ostávajúc v tuhom objatí zistia,

že v srdci ich sa rozhostila jar.

 

Srdcia ich sú si blízke,

sťaby totožné boli,

v očiach im nič nie je nízke,

všetko prekvitá v ich vnútornom poli.

 

Rytier po dlhej odmlke

osloví svoju milú:

„Poďme sa prejsť po lúke,

ja tancovať chcem vidieť svoju vílu.“

Anachoreta

Inšpirovaný poznaním o klamnom okúzlení, ktoré môžu hmotné pôžitky človeku poskytnúť, rovnako ako úsilím, ktoré musíme vyvinúť, aby sme sa vyprostili z hypnotizujúceho objatia hmotného sveta, napísal slobodomurár a básnik Xaver Tejřov báseň Anachoreta (v preklade pustovník, z gréckeho anachórein – vzdialiť sa, ustúpiť za účelom duchovného očistenia, kontemplácie, modlitieb), ktorú v knihe Dopisy Paracelsovi cituje Theofanus Abba v skrátenom znení:

Démony vášní jsem napojil krví svou,

krví tak horkou, tak černou a tak otravnou,

že mrtvi jsou.

 

A dnes nic nevím o tíži, té dceři zemských cest!

Perutě dostal jsem, zdvihám se v okruh hvězd,

nemožné možným jest!

 

Rytier a Žena.

Rytierske turnaje o ruku žien,

zdajú sa byť málo známe,

áno, ja viem.

Málo záznamov o nich máme,

teraz však svedectvo predkladáme:

 

Rytier – víťaz v boji,

o ruku svojej milej stojí.

Žena, s bielou šatkou v ruke,

obrátená k Rytierovi v tichej mluve:

 

„Chrabrý Rytier, tebe odovzdávam,

šatku, ktorú už dlho uchovávam,

čakajúc na túto chvíľu,

uznávam ti tvoju výhru.“

…A tak Krása napĺňa srdcia ľudí, i moje srdce…

Milujem prechádzky v prírode, už mnoho a mnoho rokov,

kedy nepočujem nič iné, iba zvuky jej a svojich krokov. Nina

 

Možno práve preto sa mi zapáčila báseň od Arthura Rimbauda (zaraďovaného tiež medzi prekliatych básnikov), ktorý opisuje niečo podobné, čo cítim aj ja pri svojich vychádzkach v prírode. Naplnenosť, pozdvihnutie.

Rimbaudova poézia poukazuje na iluzórnosť spoločenských právd a kladie dôraz na subjektívne prežívanie, nespútanú fantáziu, hľadanie súzvuku duše a zmyslov, odhaľovanie tajomstiev života a smrti.

William Blake – Pieseň pastiera

Vitaj u nás, neznámy, 
tu z tvárí mizne všetok žiaľ, 
radosť máva vetvami 
a každý žne len to, čo sial. 

Ako ruža nevinnosť 
sa v tvárach dievčat roztvára; 
čelo obopína cnosť, 
krk zdobia šperky zo zdravia. 

 

/William Blake: Počul som spievať anjela/

Kytica z Kvetov zla od “prekliateho” básnika

Už je to asi 2 týždne, čo som si veľmi želala prečítať Baudelairove Kvety zla.

Charles Baudelaire bol francúzsky básnik, o ktorom sme sa v škole učili ako o básnikovi, ktorý sa zaraďuje do skupiny „prekliatych básnikov“. Nikdy som úplne nepochopila, prečo práve prekliaty. Posledných pár týždňov mi však behala po hlave myšlienka, že možno píše Baudelaire spôsobom, ktorý nepochopí celá spoločnosť, symbolicky, poburujúco. Možno vo svojich veršoch ukrýva niečo oveľa hlbšie, čo na prvý pohľad vyjadruje zdanlivo nemorálne a snaží sa poukázať na vyššie hodnoty a mravy. Po prečítaní si knihy Kytica z Kvetov zla som prišla na to, že to tak je.

Baudelaire miloval krásu a čistotu a vo svojich básňach nabádal práve k tomuto, akurát jemu osobitým spôsobom. Síce na konci svojho života viedol  nie práve najmravnejší život, ide o princíp jeho diel a nie o jeho osobu.

Baudelairove diela sú plné symboliky a v jeho poézii sa pred nami odhaľujú hĺbky ľudskej duše, aké vo veršoch ešte nik neobjavil. Rozvíja sa obraz mesta (plného protikladov), ktorý je na povrchu nádherný a elegantný, ale v hĺbke je neprívetivý, ba priam odpudzujúci. Niet sa čo čudovať tomu, že Baudelaireove básne sa dočkali

Darček z lásky

Ako som už naznačila v článku Múdre rady zvierat, aj v poézii môžeme nájsť veľa múdrostí na zamyslenie. Pred pár rokmi som si kúpila knižku s českou poéziou a až pred niekoľkými dňami som sa rozhodla pozrieť sa do nej hlbšie. Musím podotknúť, že som doteraz v poézii nič špeciálne nevidela, začalo to všetko až teraz. Povedala som si, že ak ma Marína od Sládkoviča tak oslovila, musia byť aj iné básne, ktoré sa nám snažia dať na vedomie rôzne životné pravdy a múdrosti, aj s láskou spojené, treba len hľadať a byť voči tomu otvorený, aby sme videli. Dnes Vám teda na základe svojho hľadania ponúkam báseň o tom, aké sú darčeky venované z lásky nenahraditeľné, pretože lásku nikdy nenahradí nič iné, ani len zlato…

Andrej Sládkovič – Marína (úryvky)

43
V krajoch velebných slovo božskosti
v jednej sa výšine javí,
v podobe tejto hlasy veľkosti
poddaným dolinám vraví:
Beda, kto v mori vidí len vodu,
kto nepočuje nemú prírodu,
kto v skalách vidí len skaly!
Zázrak je nemú počuť prírodu?
Dosť ráz ste sa vy, myšlienky rodu,
slepými zrakmi dívali!

…Srdce za sto bolestí si jednu radosť kúpi…

Odhaľte so mnou ďalšie tajomstvá a skryté múdrosti poézie.

49

Ten boží svět tak daleký

a stálého tak málo;

bolestí v světě na tisíc

a radostí tak málo.

 

To srdce za sto bolestí

si jednu radost koupí –

a přec to srdce, bože můj,

pro lásku vše podstoupí.

Príbeh o nás: Srdce a Láska

Jeden krásny slnečný deň stálo Srdce na rázcestí so sklonenou hlavou. Ako šum letných lístkov sa šepotom ozvala Láska:

„Srdce moje, nebuď smutné,

obráť hlavu hore, ku mne.“

 

 Srdcu srdce poskočilo, pretože už neverilo…

 

Pocítilo znova lásku Lásky,

a cesta sa zrazu zdala bez jedinej prekážky.

Láska šťastne zašepkala: „Ver mi“,

a Srdce vykročilo na novú cestu bez tmy.