Poézia lásky
Srdce, otvor sa: Poézia lásky I.
Srdce tiché veľa spalo, mnoho rokov smutne čakalo.
V spomienkach, tam ešte žije, nádych lásky, harmónie.
Čas však liekom na mnohé je, zázrak klíči na obzore.
Jednej noci sa tak stalo, čas rozhodol…
Srdcu pomoc poslalo.
Postupným a jemným krokom, kľúč leskol sa nad potokom.
Tok lásky hneď šťastným vzdychom, zachvel sa nad kúzelným dychom,
keď srdce oči otvorilo a dvere tiež dokorán,
tak prijalo jemu dané, už dávno pre ne prichystané…
Láska domov našla, v mladom srdci tichom,
oživila zapísané,
precítila nachystané,
na dobré miesto prišla.
Srdce všetko prichystalo a doteraz už len čakalo, na návštevu vzácnu.
Tej prelomovej noci, srdce obdržalo čosi…
Vzácny dar od Najvyššieho, odomknutie vnútorného.
Dar vzácny sa v srdci ujal, teraz už sú jeden,
nerozlučná dvojica, doplňujúci olej.
Srdce spolu s vyššou mocou sú už jeden pár,
život jeden bez druhého, to už pre nich nie je raj.
Láska svoje miesto našla v srdci pripravenom,
a to srdce otvorené, teraz krídla má,
svoju lásku každému, a s radosťou dá.
(Text a fotografia: Nina)
Srdce, otvor sa: Poézia lásky II.
Silný a mohutný náraz,
však jemný vetrík, to všetko naraz,
mojej tváre dotýka sa,
sťa hviezdny prach, moja spása.
Hlboký nádych a vetrík čaká,
zrazu jemnejšie objíma ma,
čas mi dáva postáť, malý,
keď sme sa ešte nepoznali.
Ďalší dotyk, jemné perie,
nežné milé pohladenie,
spoločnosť to vzácna, nemá,
ani na chvíľu neopustí ma.
Zurčí divo naokolo,
ako idúci voz,
mňa však dotýka sa milo,
necíti sa previnilo.
Jemná táto hra rozkývava stromy,
dávajú sa do tanca, ako keby neprítomné boli.
Sú však! To večná pravda je,
s radosťou tancujú v tomto ošiale.
Ďaleko za scénou, tichá pravda leží,
vznáša sa nad oblakmi a objíma lesy.
Súhra prírody, necítim sa sama,
spojenie dvoch pólov, slnko zohrieva ma.
Dve strany prepojené, harmónia stála,
v tomto prepojení ma samú nenecháva.
Do srdca vkradla sa mi vesmírna krása,
a všetko navôkol čistú lásku hlása.
(Text a fotografia: Nina)
Srdce, otvor sa: Poézia lásky III.
Och láska, ty, voda všetkého živého,
bez teba na zemi raja niet,
bez teba nevonia ani jeden kvet,
ty, láska, si to, pre čo sa oplatí žiť,
a keď ťa človek okúsi, bez teba už nechce byť.
Och láska, kde prebývaš,
ako, že tak s nebom splývaš?
Vôňa tvoja ku mne sa nesie.
Otvorím ti? Či nie? To sa nesmie!
Nenechám ťa vonku čakať,
cítim, že si moja,
hráš na moje vrátka
a zástupy anjelov pred tebou stoja.
Keď mám teba, všetko je moje,
bohatý tvoj oceán, áno, to je.
Pred tebou skladajú meč aj ostré slová,
akoby nie, keď ich tak sladúčko láska volá?
(Text a fotografia: Nina)
Srdce, otvor sa: Poézia lásky IV.
Začulo srdce jedného večera melódiu lásky,
vydalo sa hľadať zdroj a odpovede na otázky.
V hlbokej doline svojho vnútra našlo túto nádheru,
tam drieme potôčik čakajúc na našu návštevu.
(Text a fotografia: Nina)
Srdce, otvor sa: Poézia lásky V.
Potok zurčí v hlbokej doline srdca,
tento potôčik už vie, kto je jeho vodca.
Všetky slová sa tu tlmia, utopia sa razom,
rieka odnáša ich širokým krajom.
Slov len málo takých je, ktoré sú tu pánom,
slová srdca, to sú tie, čo môžu tu byť kráľom.
Kto má túto krásu v sebe, vítaný je,
kým zvon ešte neodbije…
Čas vie, kedy prísť má,
chvíľu láska privolá,
potok svoje poklady odkryje,
ešte predtým, než polnoc odbije.
(Text a fotografia: Nina)
Srdce, otvor sa: Poézia lásky VI.
Nebeská melódia zostupuje k zemi,
stíšený človek začuje jej spevy.
Ľahučké, jemné, do srdca sa nesú,
ak ich budeš nasledovať, tíško, pomalým krokom,
k studienke lásky odnesú ťa skokom.
Všetka hudba nebies, prichádza do tohto kraja,
keď sa do nej započúvaš, ponúkne ti kúsok raja.
Úprimným a čistým srdcom nasleduj túto krásu,
na oplátku neponúkne ti nič…a predsa všetko.
…Spásu…
(Text a fotografia: Nina)
Srdce, otvor sa: Poézia lásky VII.
Horí, nehorí, ohník s menom,
srdce očistí horkým plameňom.
Ohník, ten v pamäti jedno meno má,
a tohto mena plameň sa nevzdá,
kým úlohu svoju nedokončí
v srdci čakajúcom očistu,
z miesta svojho neodbočí…
Až keď skončí na úbočí,
v hĺbke srdca jasnom,
úlohu jemu danú,
očisťovaným prijímanú.
Spoluprácu ohník s radosťou prijíma,
o to silnejšie očisťovaného objíma.
Láska srdcu daná praská v plameni,
božie milosrdenstvo je toho znamením.
Oheň s plameňom lásku dúcha,
dym odchádzajúc do neba, človeka opúšťa.
Takto odchádza z našich sŕdc ťažkosť tmavá,
miesto nej ostáva tu láska…
a naša bytosť pravá.
(Text a fotografia: Nina)
